oPeniazoch.sk, theconversation Foto: getty images
Pandémia COVID-19 úplne zmenila naše životy. Najviac sme to pocítili na mobilite, ale aj pri využití času. Súčasná kríza, podobne ako mnoho iných, zmenila našu každodennú zabehnutú agendu. Mnohí z nás dokonca stratili prehľad o tom, aký je deň v týždni. Je to trochu ako keby sa zastavil čas.
Najdôležitejšou skúsenosťou s časom počas krízy je to, čo antropológ Jane Guyer nazval „vynúteným modernizmom“. Ide o pocit uviaznutia v súčasnosti spojený s neschopnosťou plánovať dopredu. Keď nevieme, kedy môžeme znova vidieť svojich blízkych, alebo kedy môžeme ísť na dovolenku. Kedy sa vrátime do práce, alebo či o prácu neprídeme. Uprostred tejto krízy je ťažké si predstaviť budúcnosť, ktorá vyzerá inak ako súčasnosť.
Táto kríza nás prinútila byť kreatívnejší s využitím času. Väčšina z nás je do istej miery s časom narába, zrýchľujeme a spomaľujeme, ohýbame a reštrukturalizujeme čas rôznymi spôsobmi. „Čas koróny“ v skutočnosti pozostáva z niekoľkých období, napríklad „čas uzamknutia“, „čas karantény“ alebo „čas práce na diaľku“. Naučili sme sa po novom pristupovať k času. Počas niekoľkých mesiacov budeme mať nasadených veľa časových stratégií. Často úplne nových rozvrhov. Denné cvičenia, týždenné rodinné stretnutia on-line, či víkendové pečenie. To všetko zachytáva plynutie času po novom.
Pre mnohých nie je tento pocit v ničom nový. Tí, ktorí nedokážu držať krok s neustále sa zvyšujúcimi sa globálnymi tokmi peňazí, nápadov, sa môžu cítiť vylúčení. Kritici kapitalizmu preto tvrdili, že potrebujeme spomaliť.
Vedci vo svojej práci o postindustriálnych mestách študovali vzťah k budúcnosti v čase hospodárskej krízy. Tieto krízy sú neoddeliteľnou súčasťou kapitalizmu, ako nám povedal Marx pred viac ako 150 rokmi. Po druhej svetovej vojne však sociálne štáty do značnej miery držali ekonomické krízy na uzde.
Neoliberálne reformy kapitalizmu v osemdesiatych rokoch vyústili do likvidácie sociálneho štátu. Vlády prestali fandiť päťročným plánom. Výroba v reálnom čase a nový technologický vývoj, napríklad internet, viedli k bezprecedentnému zrýchleniu času.
Neoliberalizmus dočasne zaradil ľudstvo do krízového režimu. Bez istoty zamestnania a na neustále sa meniacich trhoch sa mnohí z nás snažia plánovať vopred, ale uviaznu v súčasnosti. Mnoho postindustriálnych miest stratilo svoj kolektívny potenciál. Po rokoch priemyselného rozmachu a vysokej miery zamestnanosti mnohí obyvatelia cítia, že ich mestá „nemajú budúcnosť“. Ukončenie priemyselných odvetví, napríklad baníctva, viedlo k vysokej miere nezamestnanosti a nepredvídaným úrovniam migrácie z týchto oblastí. Mladí a vzdelaní sa odsťahujú pri hľadaní zamestnania, zatiaľ čo tí, čo zostanú, sú svedkami pomalého poklesu ich rodného mesta.
Na prekonanie nedostatku predvídavosti a pokračujúceho úpadku sa politici museli opýtať sami seba: ako chceme, aby naše mesto vyzeralo, povedzme, o päť rokov?
Platí to aj pre súčasnú situáciu. Nastal čas premýšľať o tom, ako by mal vyzerať život v budúcnosti po COVID-19. Aj keď očkovacia látka alebo účinná liečba COVID-19 stále nie je v dohľade, musíme sa pokúsiť otriasť ten pocit z uviaznutia v súčasnosti. Musíme sa zaoberať vznikajúcou politikou času, ktorá určí našu blízku budúcnosť.
Napríklad sme už svedkami rôznych pokusov o vyhlásení ukončenia pandémie, napríklad na základe malého počtu nových infekcií, a mali by sme ich dôkladne vyhodnotiť. Budeme si musieť klásť aj zásadnejšie otázky o tom, kedy táto kríza vlastne skončí. Ako môžeme vyriešiť prebiehajúcu klimatickú krízu? Ako môžeme zabrániť sociálnym nerovnostiam v nepredvídanej hospodárskej recesii? Ako môžeme zabrániť ďalšej pandémii? Spätne bude rozhodujúca aj politika času: postupovali vlády dostatočne rýchlo?
Keďže koronakríza nám umožnila zažiť niečo úplne iné, bude zaujímavé zistiť, či zostanú časti tejto novej normality, ako je práca z domu a znížená mobilita. Aj keď je to len nedobrovoľná pauza, mali by sme prehodnotiť dočasné režimy rastu, úpadku a zrýchlenia neoliberalizmu, ktoré formovali život na Zemi.
Naše skúsenosti s koronakrízou nám poskytli tréning vo vnímaní času a v flexibilite. Ľudstvo bude čeliť aj ďalším krízam, a možno potom bude príjemné vedieť, že musíme urobiť trik s časom a naplánovať si budúcnosť, aj keď sa cítime zaseknutí v súčasnosti.
