Pokles dopytu kvôli pandémii: Čo bude horšie, iInflácia alebo deflácia?

Diskusia 6  
Pokles dopytu kvôli pandémii: Čo bude horšie, iInflácia alebo deflácia?
Zdroj: theconversation
Foto: getty images;SITA/AP


11. 5. 2020 - Inflácia medzi 37 členskými štátmi Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) klesla z 2,3 % vo februári na 1,7 % v marci. Keď vezmeme do úvahy všetky škody napáchané koronavírusum, na zdraví aj ekonomikách, mohlo by to znieť ako celkom dobrá správa. Po takejto rozsiahlej strate pracovných miest a príjmov je poslednou vecou, ​​ktorú práve teraz niekto potrebuje, aby bol tovar v obchodoch ešte drahší.

S ďalším znižovaním už aj tak nízkej miery inflácie spotrebiteľských cien sa ale spája jedno nebezpečenstvo. V mnohých krajinách je inflácia stále pod úrovňou projekcie ich centrálnych bánk, je nižšia než požadované 2 % v eurozóne, USA či Veľkej Británii. Rast cien je spôsobený poklesom dopytu spôsobeným pandémiou a prudkým poklesom ceny ropy. Spomalenie inflácie smerom k nule alebo dokonca do negatívneho pásma, teda deflácia, by vytvorilo nové ekonomické obavy a potenciálne zmenilo recesiu na depresiu.

Spotrebiteľské výdavky sú hlavnou zložkou dopytu, ktorý poháňa hospodárstvo. Ak si ľudia začnú myslieť, že ceny klesnú, začnú odkladať svoje nákupy v nádeji, že ich vyjdú v nasledujúcich mesiacoch lacnejšie. Aj keď klesajúce ceny znamenajú skutočný zisk pre tých, ktorých mzda nie je ovplyvnená súčasnou krízou, pre mnohých ďalších to bude vyvážené strateným príjmom z dôvodu nútenej dovolenky, či dokonca straty zamestnania.

K deflácii došlo na začiatku 30-tych rokov a tiež v 70-tych rokoch 20. storočia. Keď sa v roku 2008 prejavili známky jej návratu, centrálne banky zareagovali znížením úrokových sadzieb a tlačením peňazí. Skutočnosť, že v tomto režime zostali niekoľko rokov, odráža rastúce presvedčenie ekonómov, že faktory od automatizácie výroby a zadlženia domácností, až po rastúcu nerovnosť a starnúce obyvateľstvo, sú do systému pevne zakotvené.

Nízky dopyt tlačí na spoločnosti, aby znižovali ceny a následne znižovali svoje náklady škrtaním počtu pracovných miest a znižovaním miezd. Tým sa celý deflačný problém zhoršuje. Mnohé firmy už museli bojovať o rast tržieb ešte pred vypuknutím pandémie a ceny nebudú môcť ďalej znižovať bez toho, aby obetovali zisk. Nižší zisk ale obmedzuje schopnosť financovať investície, čím by sa zosekala ďalšia zložka dopytu.

Rovnako ako klesajúce ceny poškodzujú dopyt, zvyšujú skutočné náklady na dlh. Ak si požičiate 1 000 eur a ročná inflácia dosahuje 3 %, peniaze, ktoré dlhujete, každý rok strácajú zo svojej hodnoty 3 %, a to ešte predtým, než niečo zaplatíte. Počas deflácie na úrovni troch percent sa dlh každý rok stáva v reálnom vyjadrení o 3 % vyšší. Vo svete s rekordnou úrovňou dlhu by to mohlo znamenať veľmi vážny problém.

V súčasnej kríze sa centrálne banky na celom svete snažia zvýšiť dopyt spotrebiteľov, a pomôcť firmám prežiť, znížením úrokových sadzieb na takmer nulovú hodnotu. Deflácia by toto úsilie zmarila. Zatiaľ čo 3 % inflácia ruší skutočné náklady na pôžičku, ktorá si účtuje úrok vo výške 3 %, deflácia na úrovni 3 % znamená skutočnú úrokovú sadzbu okolo 6 %.

Keď sa úrokové sadzby znižujú pod nulovú spodnú hranicu, ako to ekonómovia označujú, vlády, ktoré sa snažia oživiť svoje ekonomiky, sú nútené hľadať iné spôsoby, ako odľahčiť zadlženosť ľudí a zvýšiť ich kúpnu silu. Napríklad upisovaním dlhu súkromného sektora, či poskytovaním dočasnej ochrany firmám a jednotlivcom pred bankrotom alebo platobnou neschopnosťou. Alebo ako to robia v USA, vypisovaním šekov a vyplácaním peňazí na účty ľudí v nádeji, že ich minú.

Pokles dopytu kvôli pandémii: Čo bude horšie, iInflácia alebo deflácia?

Inflácia sa spomalila, aj keď je niektorých výrobkov nedostatok kvôli odstávke či panickým nákupom. Doterajšie skúsenosti prinútili mnohých maloobchodníkov, aby sa zdráhali zvyšovať ceny v prípade, ak to má vyzerať, že to robia kvôli vyššiemu zisku. Zákazníci, ktorí sa pustili do vyhľadávania chýbajúceho tovaru na webe, uviedli, že maloobchodníci si neraz účtujú obrovské prémie, ktoré oficiálny inflačný index nezachytáva.

Ceny sa opäť začnú zvyšovať, ak ponuka nedokáže držať krok s dopytom. Dopytom, ktorý sa vo svetových ekonomikách podporuje pomocou vládnych stimulačných opatrení na boj proti recesii. Ak sa obnoví dopyt, ale globálne dodávateľské reťazce budú naďalej narušené, mohlo by to viesť k výraznému rastu inflácie v nasledujúcom roku, prípadne dvoch. A bude sa to zhoršovať, ak sa ceny ropy prudko zvýšia z dvadsaťročných minimálnych úrovní. Ak sa inflácia prudko zvýši, bude to spôsobené mimoriadne rozsiahlou škálou vládnych pôžičiek, ako reakcia na nútené odstávky. Vláda USA si v súčasnom štvrťroku požičiava viac ako v roku 2019, čím sa jej rozpočtový deficit v hodnote biliónov dolárov ďalej nafukuje. Náklady na podporu podnikania v Spojenom kráľovstve už dosiahli 100 miliárd GBP, čo je oveľa viac než koľko išlo na záchranu bánk v rokoch 2007 - 2009.

Fiškálne silnejšie krajiny, ako je to aj v prípade USA, financujú veľkú časť zvýšených výdavkov vydávaním nového verejného dlhu, ktorý v zásade absorbuje určitý dopyt a znižuje akýkoľvek inflačný tlak. Iné vlády, vrátane tej Spojeného kráľovstva, si môžu doslova vytlačiť ďalšie peniaze.

Tvorcovia politík sa opätovne obracajú na keynesiánske zmýšľanie, podľa ktorého deficity vytvoria dostatočný hospodársky rast, aby zabránili vymknutiu sa pomeru verejného dlhu k HDP. Alebo si osvojili kedysi okrajovú myšlienku modernej menovej teórie, ktorá tvrdí, že každá krajina s vlastnou menou dokáže zvýšiť výdavky jednoduchým tlačením peňazí, a nie zvyšovaním daní alebo väčším zadlžením. Predtým, ako sa tieto názory dostali do hlavného prúdu, dominujúcim „monetaristickým“ zmýšľaním bolo, že zvýšenie peňažnej zásoby prostredníctvom vysokých fiškálnych deficitov, bolo viazané na infláciu. Niektorí monetaristi to považovali za tajnú súčasť politického plánu. Vlády neustále zvyšujú dlhy a nechcú ich splácať zvyšovaním daňového zaťaženia obyvateľstva. Namiesto toho podporujú infláciu, ktorá vedie k zníženiu hodnoty týchto dlhov a zároveň „zdaňuje“ hodnotu bohatstva ľudí.

Dnešné vlády určite dúfajú, že ich fiškálne a peňažné stimulačné balíčky spôsobia určité ďalšie zvýšenie cien a zabránia poklesu príjmov a priemyselnej kapacity. Pretože bez ohľadu na negatívnu stránku inflácie, je perspektíva deflácie vo svete s takými vysokými dlhmi, podstatne horšia.