oPeniazoch.sk, he Mises Institute Foto: getty images
Záporné sadzby nie sú nič iné, ako ničenie peňazí. Hospodárska aberácia založená na nesprávnych rozhodnutiach centrálnych bánk a niektorých ich ekonómov, ktorí veria, že hospodárske subjekty si neberú viac úverov, ani viac neinvestujú, pretože sa rozhodnú príliš veľa šetriť. A preto je potrebné úspory trestať, aby sa stimulovala ekonomika. Je to smiešny postoj.
Inflácia a rast nie sú na nízkej úrovni kvôli nadmerným úsporám. Je to z dôvodu nadmerného dlhu, pretrvávania nadmernej kapacity s nízkymi úrokovými sadzbami a vysokej likvidity a zombifikácie hospodárstva dotovaním nízkoproduktívnych a vysoko zadlžených sektorov a penalizáciou vysokej produktivity rastúcim a konfiškačným zdanením.
Historické údaje o negatívnych sadzbách ukazujú, že nepomáhajú znižovať dlh, skôr motivujú ho mať. Nepomáhajú posilňovať úverovú kapacitu domácností, pretože ceny nerealizovateľných aktív (nehnuteľnosti, atď.) stúpajú o úroky kvôli menovému prebytku. Ani nižšie náklady na dlh nevyvažujú väčšie riziko.
Investície a rast úverov sú tlmené nie preto, že hospodárske subjekty sú ignoranti, alebo príliš šetria, ale preto, že domácnosti a firmy sú opatrnejšie pri rozhodovaniach o investíciách a výdavkoch. Sú opatrnejšie pretože správne vnímajú, že každodenná ekonomická realita nezodpovedá nákladom a množstvu peňazí.
Je úplne nesprávne si myslieť, že firmy ani domácnosti neinvestujú ani nemíňajú. Len majú nižšie výdavky, ako by chceli centrálni plánovači. To však nie je chyba na strane súkromného sektora, ale typický prípad zavádzajúcich odhadov centrálnych plánovačov, ktoré vychádzajú z rokov 2001 – 2007 ako „základného scenára“ investičného a úverového dopytu namiesto toho, aby sa na toto obdobie správne pozerali ako na bublinu.
Argument centrálnych plánovačov je založený na nekonzistentnosti. Sadzby sú záporné, pretože trhy si ich vyžadujú. Nie preto, že ich zavedie centrálna banka. Ak je to tak, prečo nenechať sadzbám voľný pohyb, ak bude výsledok rovnaký? Pretože to tak nie je. Aký typ investície, firmy alebo finančného rozhodnutia dokáže garnatovať zisk pri sadzbe –0,5 percenta, ale nedosiahne ho pri sadzbe jedno percento? Je to časovaná bomba. Nie je žiadnym prekvapením, že investície v sektoroch náchylných na bubliny stúpajú so zápornými sadzbami.
Verejný dlh sa obchoduje s umelo nízkymi výnosmi a záporné sadzby namiesto posilňovania ekonomík spôsobujú, že vlády sú viac závislé na lacnom dlhu. Politici opúšťajú reformy a radšej akumulujú viac dlhov.
Finančná represia centrálnych bánk sa začína chybnou diagnózou, keď sa predpokladá, že nízky rast a inflácia pod cieľovou hodnotou je problémom dopytu, nie predchádzajúceho prebytku, a nakoniec pretrváva v bublinách, ktoré sa snažila vyriešiť.
Politiku negatívnych sadzieb môžu brániť iba ľudia, ktorí nikdy neinvestovali ani nevytvorili pracovné miesto, pretože nikto, kto pracoval v reálnej ekonomike, nemôže veriť, že finančné represie povedú hospodárske subjekty k tomu, aby si vzali oveľa viac úverov a posilnili ekonomiku. Záporné sadzby sú obrovským prevodom bohatstva od sporiteľov a reálnych miezd smerom k vláde a zadlženým. Je to daň za opatrnosť. Záporné sadzby obmedzujú vnímanie rizika, z čoho majú vždy prospech tí najodvážnejší. Ide o pomoc neefektívnym.
Centrálne banky dnes ignorujú účinky demografie, technológií a hospodárskej súťaže na infláciu a rast spotreby, úverov a investícií. Prostredníctvom nesprávnych politík vytvárajú nové bubliny, ktoré sa stávajú nebezpečnejšími ako tie predchádzajúce. Ďalšia bublina opäť zvýši fiškálnu nerovnováhu krajín. Ak sa centrálne banky budú prezentovať ako agenti, ktorí dokážu zvrátiť účinok technológií a demografie, budú vytvárať ešte väčšie riziko a bubliny.
Nedávno Švédsko upustilo od neúspešného plánu negatívnych sadzieb po takmer piatich rokoch. Pre zmenu sa rozhodlo z dôvodu vznikajúcich finančných rizík. Najzaujímavejšie je, že obrátilo politiku negatívnych sadzieb práve z dôvodu rizika spomalenia hospodárstva, pretože dôkazy ukazujú, že rozhodnutia o investíciách a spotrebe sa nezvyšujú s finančnou represiou.
Vo Švédsku sa so zápornými sadzbami zvýšil index cien nehnuteľností o 50 percent (zo 160 bodov na 240), priemerný index bývania vzrástol o 27 percent, nevymožiteľné aktíva sa vzrástli o 30 až 70 percent (infraštruktúra atď.) A akciový trh vzrástol o viac ako 20 percent. Spotreba domácností a investície (tvorba hrubého kapitálu) sa v tom období zvýšili len veľmi málo a reálne mzdy zostali nezmenené.
Menová politika sa zmenila z podpory štrukturálnych reforiem na výhovorku. Vlády teraz s potešením prezentujú, že je potrebné implementovať „fiškálne opatrenia“. A keď vláda počuje o „fiškálnych opatreniach“, prevedie ich na „výdavky“. A keď vlády eurozóny začnú míňať, výsledok je vždy rovnaký: viac dlhu a vyššie dane.
V eurozóne hospodárska aberácia negatívnych sadzieb pokračuje napriek dôkazom o kolaterálnych rizikách, ktoré vytvárajú. Medzitým nás obviňujú, že si málo požičiavame a málo utrácame. Kam to až povedie?
