Voľný trh neexistuje, infláciu vyvoláva tlačenie peňazí

Diskusia 12  
Voľný trh neexistuje, infláciu vyvoláva tlačenie peňazí
Zdroj: internationalman
Foto: getty images


4. 12. 2019 - V súčasnom svete dokáže vláda vytvoriť menu pri smiešnych nákladoch, a minúť ju na trhu v plnej hodnote. Ak zdaňovanie predstavuje vyvlastnenie bohatstva násilím, potom inflácia predstavuje vyvlastnenie podvodom.

„Inflácia“ nastáva, keď tvorba meny predbehne tvorbu skutočného bohatstva. Inflácia nie je spôsobená zvyšovaním cien. Inflácia spôsobuje zvýšenie cien. Inflácia nie je výsledkom voľného trhu, má ju v rukách ten, kto riadi tvorbu meny.

V prostredí skutočného voľného trhu je jediný spôsob, ako môže niekto legitímne zbohatnúť je výroba. „Zarábanie peňazí“ sa nelíši od „vytvárania bohatstva“ a peniaze nie sú nič iné ako osvedčenie o výrobe. V našom svete to však funguje inak. Vlády majú pod úplnou kontrolou zákonné platidlo svojej krajiny. Peniaze sú oveľa viac ako len prostriedok výmeny, peniaze sú prostriedkom, ktorým sa oceňuje všetko. Objektívne predstavuje hodiny života strávené na ich získanie. Dostatok peňazí umožňuje žiť život podľa vlastného želania, dostatok peňazí predstavuje slobodu. Peniaze sú potrebné na prežitie.

Keď úloha štátu rastie, očakáva sa, že poskytne viac zdrojov vybraným skupinám. Vláda sa prirodzene chce vyhnúť sa uvaleniu väčšieho množstva daní, pretože ľudia sú menej schopní (alebo ochotní) ich platiť. To vedie k vyšším rozpočtovým deficitom a rozhodnutiach o pôžičke. Keď sa trh stáva menej schopným (alebo ochotným) požičiavať, odrazí sa to na inflácii. Štát predá čoraz väčšie sumy svojho dlhu svojej centrálnej banke, ktorá za tento dlh zaplatí vytlačením ďalších peňazí. S rastúcou ponukou mena stráca hodnotu v porovnaní s inými vecami a rastú ceny. Tento proces je oveľa deštruktívnejší ako zdaňovanie, ktoré iba prerozdeľuje bohatstvo. Inflácia podkopáva a ničí základ pre oceňovanie všetkého tovaru vo vzťahu k ostatným veciam a ničí základ pre rozumnejšie prideľovanie zdrojov. Vytvára obchodný cyklus a spôsobuje výsledné nesprávne prerozdelenie a narušenie ekonomiky.
 


Bohatí bohatnú a chudobní smerujú hlbšie do chudoby. Nikto nikdy nepovedal, že život musí byť spravodlivý, ale zvyčajne neexistuje a priori dôvod, prečo bohatí musia byť bohatší. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa prehlbuje, pretože spoločnosť sa stáva byrokratickejšou. Je to dôsledok každého vysoko spolitizovaného systému. Čím väčšiu úlohu zohráva štát, tým viac úsilia vytvárajú bohatí aby vláda robila veci tak, ako to oni potrebujú. Iba bohatí si môžu dovoliť úspešne sa vyhýbať zákonom, ktoré obmedzujú masy. Bohatí si môžu dovoliť vybrať sa cestou, ktorá je spleťou medzier v  daňových zákonoch. Bohatí majú kapitál na poskytnutie pôžičky a profitujú z inflácie. Bohatí môžu platiť, aby ovplyvnili spôsob, akým vláda deformuje hospodárstvo, aby pre nich boli deformácie ziskové. V tomto pohľade to vyznieva tak, že bohatí ľudia sú zlí. V skutočnosti je zlo inde, v silne regulovanej, vysoko zdanenej a inflačnej spoločnosti, kde je silná tendencia, že bohatí budú bohatnúť na úkor chudobných, pri prijatí určitých krokov vlády.

Ekonomiky socialistické, alebo centrálne plánované, majú najnerovnomernejšie rozdelenie bohatstva. V týchto spoločnostiach ľudia bez chrbtovej kosti zbohatnú a bohatí zostanú vďaka politickej moci. V slobodných spoločnostiach môžu bohatí zbohatnúť iba poskytovaním tovaru a služieb, ktoré si ostatní kúpia za cenu, ktorú si môžu dovoliť.

Voľný trh neexistuje, infláciu vyvoláva tlačenie peňazí

Keď inflácia rastie, verejnosť sa obracia na vládu, aby s tým niečo urobila. Možné vládne „riešenia“ zahŕňajú kontrolu miezd a cien, kontrolu úverov, obmedzenia týkajúce sa zmeny zamestnania, kontrolu vyberania peňazí z bankových účtov, obmedzenia dovozu a vývozu, obmedzenia použitia hotovosti na zabránenie daňovým únikom, znárodnenie, dokonca aj stanné právo. Možné je takmer všetko. Žiadne z týchto „riešení“ nie je liekom na hlavnú príčinu, na zásah štátu do ekonomiky. Každé z nich len veci zhorší. Všetky tieto riešenia zdieľajú politický charakter, aby boli účinné, niektorí ľudia sú nútení poslúchať príkazy druhých.

To, či si myslíte, že konkrétne riešenie je, alebo nie je dobré, je irelevantné. Všetky problémy, ktoré sa nám chystajú spadnúť na hlavu, boli súčasťou riešení, ktoré sa museli zdať „dobré“, inak by sa nikdy nenasadili. Skutočným problémom ale nie je to, čo sa robí, ale skôr to, ako sa to robí. Či je to prostredníctvom politického procesu alebo prostredníctvom voľného trhu. Rozdiel je v tom, či ide o nátlak, alebo dobrovoľníctvo. Politická aktivita môže veci zmeniť. Príkladom sú Rusko v 20. rokoch, Nemecko v 30. rokoch, Čína v 50. rokoch, Kuba v 50. rokoch, Kongo v 60. rokoch, Južný Vietnam a Kambodža v 70. rokoch, potom aj Bosna, Rwanda, či Venezuela. Všetky tieto krajiny dokazujú, že zmeny zvyčajne nie sú veľmi konštruktívne. Vyplýva to z povahy vlády. Nevytvára bohatstvo, alokuje len to, čo vytvorili iní. Bežne ho nesprávne rozdeľuje, pretože to robí skôr politicky produktívnym spôsobom (ktorý uspokojuje a posilňuje moc politikov), a nie ekonomicky produktívnym (umožňuje jednotlivcom uspokojiť svoje túžby spôsobom, aký preferujú). Podstatou toho, že ste slobodným človekom je, že vaše konanie a osud nesmú byť dôsledkom rozhodnutia iných. Ak sa spoliehate na iných, alebo na politické riešenia určitého typu, s najväčšou pravdepodobnosťou vás presvedčia, že „oni“ vedia, čo robia, a vy sa nemusíte o to starať. Obavy z kolapsu ekonomiky vás trápiť nemusia.

Je ale rozdiel byť frustrovaný a búchať si hlavu o stenu pri prijatí vládnych opatrení a prijať vlastné pozitívne kroky na zlepšenie vašej životnej úrovne. Žiť život tak, ako sa vám to páči, a vlastným príkladom ovplyvniť spoločnosť na ceste tam, kde by ste ju radi videli. Avšak bez toho, aby ste žiadali vládu, aby držala zbraň niekomu pri hlave.

Autorom je Doug Casey z International Man.