oPeniazoch.sk, theconversation Foto: SITA/AP
Vo všeobecnosti platí, že krajiny sú chudobné, pretože ich ekonomiky nedokážu dostatočne rásť. Možno je však prekvapujúce, že schopnosť vytvárať rast nie je to, čo väčšine chudobných krajín chýba. V skutočnosti všetky krajiny túto schopnosť majú.
Krajiny sú chudobné, pretože sa zmenšuj a nie preto, že nedokážu rásť. „Ukazuje sa, že k zlepšeniu dlhodobej ekonomickej výkonnosti došlo predovšetkým poklesom a znížením frekvencie zmenšovania, a nie zvýšením miery rastu.“ Vedci to ilustrujú na vývoji na Taiwane v porovnaní s vývojom vo Venezuele. V roku 1950 bol hrubý domáci produkt (HDP) na osobu na Taiwane iba asi osminou toho venezuelského. Do roku 2016 sa karta obrátila a bohatstvo oboch krajín sa zmenilo. Odvtedy je HDP na osobu vo Venezuele iba tretinou HDP na Taiwane.
Tento vývoj má len veľmi málo spoločného s neschopnosťou Venezuely rásť. Venezuela môže so značnými prírodnými zdrojmi dosiahnuť rast, čo aj urobila. Priemerná miera rastu na osobu v rokoch, keď sa hospodárstvo krajiny rozširovalo, bola až 4,13 %, čo rozhodne nie je zanedbateľné číslo. Za rovnaké obdobie rast na Taiwane dosiahol 5,62 %. Tento rozdiel, 1,5 %, však nemôže vysvetľovať obrovský rozdiel v dvoch relatívnych úrovniach prosperity v týchto dvoch krajinách. Ak teda rozdiel nemožno vysvetliť rastom, možno to môže byť frekvencia, s akou sa obe ekonomiky zmenšili. Je zrejmé, že od 50-tych rokov sa taiwanská ekonomika scvrkla iba trikrát, zatiaľ čo tá venezuelská 31-krát, takmer každý druhý rok.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch mnohé krajiny s nízkymi príjmami v Latinskej Amerike, subsaharskej Afrike a Ázii zažívali zmenšovanie svojich ekonomík približne rovnakou frekvenciou.
Od 70-tych rokov do 90-tych rokov sa však ázijským krajinám podarilo znížiť počet scvrknutí, zatiaľ čo krajiny na ostatných dvoch kontinentoch sa začali zmenšovať čoraz častejšie. Napríklad v krajinách subsaharskej Afriky sa ekonomiky v priemere každý druhý rok zmenšovali.
Aj v rokoch rastu mala ázijská ekonomika priemernú ročnú mieru rastu na osobu iba o 1-1,5 % vyššiu ako v rokoch rastu v Latinskej Amerike a Afrike. Celkovo však ázijské ekonomiky dosiahli v tomto období oveľa väčšie zisky.
Opäť to dokazuje, že všetky krajiny môžu vytvárať rast, ale len málo z nich môže znížiť počet rokov, v ktorých sa zmenšujú. Tieto vzorce dokazuje aj ďalší výskum. Schopnosť znižovať hospodárske zmenšovanie vysvetľuje, prečo Západ zbohatol a zvyšok sveta nie.
Nakoniec občasné vrcholy prerušované častými poklesmi krajinu nedostanú príliš ďaleko. Takýto vzorec tiež premrhá zdroje, vytvorí neistotu, odradí investície a podporí skôr krátkozraké ako dlhodobé vnímanie.
Štúdie o subjektívnom blahobyte tiež ukazujú, že ľudia vo všeobecnosti reagujú oveľa viac na ekonomický pokles ako na rast a zisk. To naznačuje, že keď sa hospodárstvo zmenšuje, keď sa znižuje absolútna veľkosť koláča, ľudia reagujú negatívnejšie, než keď majú rovnako pozitívne reagovať pri raste a keď sa ekonomike darí.
Ani v prebiehajúcej diskusii o globálnom rozvoji a o tom, ako preklenúť priepasť v rozdiele príjmov medzi bohatými a chudobnými , nie je ani zmienka o tom, ako obmedziť ničivý vplyv pravidelného ekonomického poklesu. Ale aj napriek tomu musíme dôkladnejšie preskúmať, aké sociálne opatrenia a aké inštitúcie zaviesť, aby sa obmedzil výskyt poklesov ekonomiky.
Proces rastu je veľmi zriedkavo lineárny, najmä v krajinách s nízkymi príjmami. Poprední ekonómovia sa zhodnú na tom, že kým štandardné ekonomické teórie môžu byť relevantné pre pochopenie toho, prečo ekonomiky rastú, ale pre pochopenie toho, prečo sa ekonomiky líšia, pokiaľ ide o ich schopnosť obmedziť ekonomický pokles, sú tak málo užitočné. Teórie výkonnosti hospodárskeho rastu sa zameriavajú na vysvetlenie akumulácie, alokácie a možno aj inovácií, ale zostáva nám len špekulovať o tom, aké faktory sú dôležité na vytvorenie odolnosti voči zmenšovaniu. Zdá sa, že krajiny s rozmanitejšími, sofistikovanejšími a „zložitejšími“ ekonomikami sú menej volatilné. Preto je nevyhnutné, aby sa chudobné krajiny zapojili do výroby a nových technológií. Okrem toho inkluzívne spoločnosti s rovnomernejším rozdelením dôchodkov, aktív a ekonomických príležitostí pravdepodobne budú mať trvalejší rast. Ekonomiky sú pravdepodobne tiež stabilnejšie a menej náchylné na pokles, ak sú ich vlády nestranné, dokážu byť oslobodené od vplyvu záujmových skupín a dodávať tovar a služby spravodlivým a efektívnym spôsobom.
Musíme si uvedomiť, že príležitostné vysoké miery hospodárskeho rastu, ktoré sa vo finančných médiách niekedy uvádzajú ako každoročná súťaž medzi krajinami, sú skôr znakom volatilného a neudržateľného rozvoja, ako meradlom vyhliadok na dlhodobý rozvoj. Musíme sa poučiť z hospodárstiev, ktoré prešli od častých poklesov k zriedkavejším. Ak sa dozvieme viac o tom, čo sa týmto krajinám podarilo dosiahnuť, existujú dôvody pre optimizmus. Nakoniec by však boli múdre venovať väčšiu odolnosti voči ekonomickému poklesu, ako pokračovať v jednostrannom zameraní sa na hospodársky rast.
