oPeniazoch.sk, AIER Foto:getty images
Žijeme v ére falošných správ. Ľudia prestávajú veriť informáciám, pretože stimuly tradičných poskytovateľov správ a ich čitateľov sa nezhodujú. Inými slovami, dôveryhodnosť televízie, novín a časopisov klesá, pretože väčšina ich príjmov pochádza skôr z reklamy než z predplatného.
Kedysi, a nebolo to ani tak dávno, si ľudia predplatili dennú tlač do poštovej schránky. Každé ráno im poštárka doručila noviny. Ak by si v nich prečítali o niečom, čo sa zjavne nestalo, asi by prešli na iný spravodajský zdroj. Zrušenie predplatného by malo dopad na redaktorov, nemohli by písať čo sa im zachce. Dnes je zisková žurnalistika prepojená so zobrazením stránok. Návštevnosť je možné generovať v celom spektre od rozsiahlych, drahých, autorských reportáží, po lacné, poburujúce titulky, ktoré vytvárajú dozvuky na sociálnych médiách. Niektoré zvučné mená, ako sú ekonomickí novinári Jason Zweig a Simon Constable, sú schopní pokračovať vo svojom remesle, ale čitatelia sa oprávnene obávajú, či aj ekonomické spravodajstvo nezasiahnu zavádzajúce správy.
Mnohé médiá sa sústreďujú na prilákanie pozornosti čitateľa, potrebujú kliknutia a ponúkajú príbehy, v ktorých sa lacné akcie dostali na hviezdnu trajektóriu, či vyzdvihujú rôzne kryptomeny, ktorým rozhodne patrí budúcnosť. Pravdepodobne by bolo lepšie hľadať horúce investičné tipy niekde inde ako na takýchto stránkach, ale každý si môže vybrať podľa seba.
Potom tu máme ekonomické a finančné správy z verejných zdrojov. Ani tie nie sú spoľahlivé, pretože dostávajú deformujúce vládne dotácie. Bola spochybnená aj presnosť niektorých vládnych ekonomických štatistík (nespracované čísla), čo viedlo k vzniku alternatívnych webov, ako sú tieňová vládna štatistika Johna Williamsa (ktorá sa náhodou nezakladá na predplatnom).
Kde inde sa ľudia dostanú k správam a analýzam? Príkladom môže byť Wilma Soss, povojnová analytička finančných správ NBC Radio, kde od konca 50. rokov do roku 1980, ponúkala týždenný 10-minútovú reláciu. Reklamy bežali pred a po relácii, ale nemali žiaden priamy vzťah k nej. Plat dostávala na základe priemerného ohodnotenia, čo ju motivovalo k tomu, aby každý týždeň poskytla presné poznámky. Dokázala poskytnúť pozoruhodne presvedčivú analýzu makroekonomických pohybov a pohybov na akciových trhoch a ani raz nežiadala svojich poslucháčov, aby jej „dôverovali“. Počúvali ju investori, ktorí túžili po presnom politickom a hospodárskom kontexte.
Ďalší kvalitný zdroj všeobecnej ekonomickej a finančnej analýzy je možné nájsť bezplatne alebo za nízku cenu v rôznych formátoch, ktoré poskytujú ľudia ako je napríklad Garrett M. Petersen a jeho podcast The Economist Detective. Sú to jednotlivci, ktorí venujú svoj čas a odborné znalosti, aby sa dostalo ich meno do pozornosti.
Najsilnejšími nezávislými zdrojmi ekonomickej a finančnej analýzy sú ale tie, ktoré sú podporované nadáciami, ktoré umožňujú platiť inteligentným ľuďom za premýšľanie, skúmať a písať bez obáv z postoja inzerentov. Takéto zdroje, ako je Mercatus, alebo The Independent Institute, stále čelia ekonomickej realite, ako sú príležitosti a nenávratné náklady. Ale môžu poskytnúť vďaka súkromnému zdroju financovania verejné blaho v zásade jednej veci: pravde. Toto je najbližšie zosúladenie stimulov medzi autorom a publikom, ktoré sa za peniaze nedá kúpiť.
Zainteresovaní poskytovatelia ekonomických správ a analýz určite majú názory na spôsob, akým svet funguje. „Zaujatosť“ skôr znamená „zaujatí“ proti nim, všetko je zakomponované do nejakého svetonázoru. Ľudia by mali hľadať autentické správy, opak falošných. Správy skutočné zo skutočného sveta.
Čitatelia, diváci a poslucháči by si mali položiť otázku, či im konkrétny článok alebo podcast pomohol pochopiť svet realistickejším spôsobom. Či im to hmatateľným spôsobom zlepšilo životy, ako napríklad lepšie investičné výsledky alebo sofistikovanejší pohľad na verejnú politiku. Takéto výsledky zo skutočného sveta sa sfalšovať nedajú. Pri takýchto výsledkov fake news šancu nemajú.
