oPeniazoch.sk, QZ Foto: getty images
Dôchodok je relatívne moderný koncept, ale je aj drahý. Žiadna krajina nevie, ako by sa dala financovať tretina života obyvateľstva po opustení pracovného trhu. Niektoré krajiny však majú lepšie systémy než iné.
Melbourne Mercer Global Pension Index už desiatym rokom hodnotí zdravie a životaschopnosť národných dôchodkových systémov po celom svete. V aktuálnom hodnotení najlepšie boduje Holandsko, Dánsko, minuloročný víťaz, je na druhom mieste. Obe krajiny majú vysoké hodnotenie z hľadiska úrovne výhod, ktoré poskytujú, ich udržateľnosti a transparentnosti. Z ich úspechu sa môžeme naučiť veľa, ukazuje, že väčšina krajín je na nesprávnej ceste.
V Holandsku pochádza veľká časť dôchodkov z penzijných fondov, kde aktíva zamestnaneckých dôchodkov dosahujú 109 percent HDP a zúčastňuje sa na nich až 91 percent zamestnancov. V Dánsku sú dôchodky vyplácané z daní, ktoré sú jedny z najvyšších v rámci únie. Holandský systém pozostáva z dvoch hlavných pilierov. Prvý je tzv. paušálny verejný systém a druhý zamestnanecký systém. Prvý pilier pri tom zabezpečuje podiel len 32 % priemerného dôchodku, pričom druhý pilier je dobrovoľný.
Dánsko ponúka základný dôchodok pre väčšinu Dánov vo veku 65 rokov a viac (minimálny vek sa zvyšuje na 68 rokov do roku 2030), v prepočte približne 11 000 dolárov ročne. Holandsko má tiež základný štátny dôchodok, ktorý vypláca približne 10 500 dolárov ročne holandským dôchodcom starším ako 66 rokov. Keďže holandské a dánske štátne dôchodky sú financované zo súčasných daňových príjmov, menšie štátne dôchodky obmedzujú zodpovednosť vlády v dôsledku starnutia populácie. Dánsko a Holandsko si môžu dovoliť nižšiu štátnu podporu, pretože peniaze vyplácané dôchodcom sú doplnené zamestnaneckými dôchodkovými plánmi.
Asi 90 % Dánov má prístup aj k dôchodkovému sporeniu prostredníctvom zamestnávateľa. Zamestnávatelia aj zamestnanci prispievajú na penzijný účet. V 80-tych rokoch minulého storočia malo iba 35 % obyvateľstva prístup k dôchodkovému účtu, zvýšeniu pomohla novelizácia, a väčšie zameranie sa robotníkov. Dane tvoria niečo medzi 12 až 18 % zamestnaneckých dôchodkových účtov. Peniaze sú vyplácané vo forme dôchodku po odchode z pracovného trhu, ale niektorí Dáni volia aj možnosť jednorazovej výplaty.
Rovnako ako v Dánsku, aj väčšina Holanďanov, približne 94 %, má dôchodok aj z druhého pliera. Na rozdiel od Dánska sú dôchodky programom so stanovenými benefitmi, kde zamestnávateľ znáša investičné riziko (aj keď v niektorých prípadoch dochádza k určitému rozdeľovaniu rizík prostredníctvom indexácie inflácie a nových kolektívnych systémov definovaných príspevkov) a svojim bývalým zamestnancom vypláca časť svojho platu po odchode do dôchodku.
V obidvoch krajinách môžu dôchodkové fondy existovať prostredníctvom individuálnych spoločností alebo celého odvetvia a kolektívnych pracovných zmlúv. Celkový dôchodkový príjem zvyčajne nahrádza viac ako 70 % pracovného príjmu, aj keď skutočná miera náhrady sa líši.
Na opačnom konci rebríčka je Argentína, ktorá sa v prvom rade spolieha na štátny dôchodok financovaný prevažne z bežných daňových príjmov, tak ako aj ostatné krajiny, ale s nepravidelnými daňovými príjmami nie je prísun finančných prostriedkov zabezpečený. Argentínske dôchodky používali individuálne sporiace účty, kým ich štát v roku 2008 neprivlastnil. Správa Melbourne Mercer Global Pension Index sa obáva udržateľnosti dôchodku v krajine a poukazuje na nedostatok transparentnosti, nestabilné inštitúcie a fiškálny tlak, ktoré môžu mať negatívny dopad na akýkoľvek dôchodkový systém.
Index Melbourne Mercer ponúka niekoľko kritických ponaučení pre tvorcov politík a pripomína, že napriek efektívnosti by sa holandské alebo dánske modely ťažko kopírovali v rámci súčasných zákonov o dôchodkoch. Zasiahlo by to menších zamestnávateľov, často sa náklady na poskytovanie dôchodkových dávok nedajú rozdeliť medzi celé odvetvia.
