oPeniazoch.sk, BI Foto: getty images
Nedávno som večeral s mojim priateľom, ktorý pracuje pre realitnú investičnú firmu. Po chvíli som sa ho opýtal, či v ostatnom čase nenakúpili nejaké luxusné hotely, pred niekoľkými rokmi mi totiž v takom ponúkol zľavu. Odpoveď ale bola negatívna.
"Naša chuť k riziku sa znížila, vieš čo teraz kupujeme? Parkoviská pre prívesy. Je to dobrá investícia, nájomníci platia, aby mohli mať svoj mobilný dom pripojený na vodu a dostali technickú podporu. My sa usilujeme udržať čistotu a zabezpečiť tečúcu vodu. Miera kriminality je veľmi nízka, prvýkrát dostanú výzvu na zaplatenie nájmu v deň, keď im vyprší. Niet lacnejšieho miesta pre život. Mnoho ľudí si nájde spôsob, ako zaplatiť, je to pre nás stabilná investícia. "
"A čo rast?" pýtam sa. Len pokrčil ramenami: "pravdepodobne časom budeme dvíhať cenu."
Tento príbeh je celkom dobrá ilustrácia toho, čo robíme v bubline, maximalizujeme efektívnosť trhu a vyberáme si daň. Druhým hlavným prúdom, najmä v prípade tých, ktorí pracujú v oblasti technológií, je nahrádzanie pracovníkov softvérom, widgetmi, robotmi, umelou inteligenciou, algoritmami a / alebo lacnejšími pracovníkmi. Mnohí inovátori vedia, že sa snažia automatizovať prácu ostatných ľudí. Nemajú na výber, nikto im neponúkol možnosť „robte si svoju prácu a vytvárajte bohaté príležitosti". Môžu sa cítiť zahanbene, keď ich úspech likviduje stovky alebo tisíce pracovných miest, pričom ale veria v pokrok a v to, že ich práca je pre dobro veci.
Možno by sa dalo argumentovať, že nie je predsa úlohou inovátora zistiť sociálne dôsledky toho, čo robí. Jeho úlohou je vytvárať a financovať inovácie na trhu čo najefektívnejšie. A to je samo o sebe ťažké. Bohužiaľ, tí, ktorí o tom rozhodujú, sa ocitli v pasci. Vlády vo všeobecnosti technológiám nerozumejú, takže ich technológovia často vidia ako prekážku, ktorú treba čo najviac ignorovať. Alebo v prípade potreby lobovať, aby sa robili veci lepšie / rýchlejšie / lacnejšie / automatizovanejšie. Je to katastrofický proces, pretože technológia mení spoločnosť a ekonomiku, zatiaľ čo politici nevedia na dopady efektívne reagovať a celá situácia sa rokmi len zhoršuje.
Na ceste progresu sa nás zmocňuje úzkosť. Máme pocit, že sme uviazli na jednom mieste. Neustále si máme vybrať medzi rodinou a kariérou. Deti si zvykli na to, že nevidia svojich rodičov ako je týždeň dlhý. Porovnávame sa s našimi kolegami v rovnakej cenovej bubline a cítime nespokojnosť. Profesionálna empatia je na bode mrazu. Sme bojovníci, ktorí pracujú dlhé hodiny a sme hrdí na to, že sme nonstop k dispozícii. A sme nešťastní.
V tejto bubline vládne trh. Na určitej úrovni si väčšina z nás uvedomuje, že sme služobníkmi v oblasti inovácií a efektívnosti. Ako voda stúpa, budeme síce protestovať, ale zároveň sa pokúšať dostať niekam vyššie. Udržiavame sa v čo najväčšej možnej miere poddajnými a obchodovateľnými. Ak ste úspešní, je to preto, že ste inteligentní a tvrdo pracujete. Ste ctižiadostiví. Ak ste chudobní alebo neúspešní, je to preto, že ste leniví a / alebo hlúpi alebo málo flexibilní. Ľudia na vrchole tam patria a ľudia na dne môžu viniť len samých seba.
Úspech by teda mal byť o tvrdej práci a charaktere. Dnes to ale tak už nie je. Väčšina úspechu je o tom, ako ste obstáli pri rozhodujúcich testoch a aké rodinné zázemie máte. Intelekt je úzko definovaný akademikmi a skóre testov predstavuje zástupcov ľudskej hodnoty. Náš systém odmeňuje konkrétne talenty viac než čokoľvek. Budete tlačený dopredu, ak sa ukáže, že máte určité kapacity. Ale čo tí, ktorých kapacity náš akademický systém do úvahy neberie?
Učitelia nám nepovedali, že sme boli príliš hlúpi aby sme niečo dokázali. Tí, čo niečo dokážu majú buď šťastie, že pochádzajú z bohatých rodín s potrebným zázemím, a ich životy boli nalinkované od chvíle, keď sa narodili, alebo meritokraticky: narodili sa s kapacitou mozgu, ktorá im nedovoľovala zlyhať, ani keby sa o niečo také pokúšali. Testovanie prišlo počas druhej svetovej vojny ako spôsob, ako identifikovať inteligentné deti a zabrániť im, aby šli na front. Teraz je vojna každý rok.
Uvedené je úryvkom z knihy Andrewa Yanga „Pravda o miznutí amerických pracovných miest a prečo univerzálny základný príjem je naša budúcnosť".
