oPeniazoch.sk, Bloomberg Foto: TASR/AP;František Iván
Ako sa z chudobných krajín stávajú bohaté? Skúsenosti každej krajiny sú jedinečné a k posunu dochádza len raz, takže je ťažké to zovšeobecňovať. Teórií je celý rad, ale nie je jednoduché ich empiricky otestovať. Ekonómovia z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky ale napriek tomu ponúkajú rozvíjajúcim sa krajinám určité rady.
Stačí ak vláda otvorí trhy, sprivatizuje štátne spoločnosti a vyvaruje sa veľkým rozpočtovým deficitom. O pozitívnom vplyve liberalizácie niet pochýb, čo okrem iného ukazuje aj príklad Číny potom, čo sa vydala cestou ekonomickej transformácie. Lenže nájdeme aj krajiny, kde takáto politika nestačila. Príkladom je podľa ekonóma Noaha Smitha východná Európa, kde možno nájsť medzi jednotlivými krajinami veľké rozdiely v hospodárskom pokroku. A tiež Latinská Amerika, kde platí to isté.
Smith rozdelil úspešné krajiny do troch hlavných kategórií:
– tie, ktoré majú významné zásoby ropy (Kuvajt),
– tie, ktoré sa stali dôležitými finančnými centrami (Írsko),
– tie, ktoré intenzívne využívajú priemyselnú politiku (Japonsko, Južná Kórea či Taiwan a v blízkej budúcnosti možno Čína).
Krajiny z tretej kategórie dokážu poskytnúť významný návod ostatným pre dosiahnutie podobného úspechu.
Všetky tieto ekonomiky vybudovali fungujúce trhy a vlastníctvo aktív súkromným sektorom. K tomu ale pridali spomínanú priemyselnú politiku, ktorá podporovala exporty, vývoj a a investície do nových technológií a týkali sa aj finančného sektora. Smith poukazuje na prácu Joea Studwella, ktorý ohľadom priemyselnej politiky poukazuje na tri hlavné body.
Po prvé, rozvíjajúce sa krajiny by mali podporovať poľnohospodárstvo intenzívne využívajúce pracovnú silu a malé rodinné farmy.
Po druhé, až sa dostaví rozvoj poľnohospodárstva, mala by sa podpora zamerať na výrobný sektor a exporty, ktoré by mali nútiť firemný sektor k väčšej efektivite.
Po tretie, exportný sektor by mal byť podporovaný finančným systémom, ktorého základom sú banky.
Studwell kladie dôraz na to, že každá krajina sa musí učiť zo svojich skúseností, a to platí aj o získavaní nových technológií. Najlepším spôsobom, ako to urobiť vo výrobnom sektora, je pomáhať mu k rastu exportov. Teda aj k tomu, aby sa vystavil konkurenciu na medzinárodných trhoch a získaval na nich skúsenosti a technológie.
V ekonómii sa v tejto súvislosti používa pojem "exportná disciplína" a Studwell o nej hovorí už vo vzťahu k politike vlády. Ekonóm Dani Rodrik potom dodáva, že celý tento proces pomáha štátom objaviť svoje konkurenčné výhody a ťažiť z nich. Krajina túžiaca po raste a zbohatnutí nemusí nutne dosahovať obchodné prebytky, ale mala by sa snažiť o vysoké exporty.
Popísaná stratégia by sa tiež rozhodne nemala znamenať na to, že si vláda vyberie pár veľkých spoločností a svoju podporu nasmeruje len na nich. Mala by naopak začať so širokým spektrom konkurujúcich si spoločností a otvoriť dvere bankrotom tých, ktoré neuspejú.
Politiku založenú na podhodnotenom menovom kurze Studwell považuje za neefektívnu. Celkovo teda tento recept nemožno jednoducho zaštepiť na tradičné rady MMF a Svetovej banky, pretože zahŕňa dôležitý prvok vládnych intervencií, poukazuje Smith.
