oPeniazoch.sk, QZ Foto: SITA/AP
V roku 1950 dosahoval priemerný Afričan takmer dvakrát viac príjmov ako priemerný Ázijčan. Do roku 2016 sa ale karta obrátila. Priemerný obyvateľ Ázie si dokázal zarobiť takmer 80% svetového priemeru, ale priemerný Afričan len niečo viac ako 40 %.
Dramatický obrat Ázie nie je prekvapujúci. V prvej polovici 20. storočia mnohé časti kontinentu trpeli extrémnou chudobou, čiastočne kvôli druhej svetovej vojne, ktorá vyvolala vojny v Japonsku a Kórei, veľké straty v Číne – najmenej 20 miliónov mŕtvych, a rozdelenie Indie. Ale na prelome 21. storočia mocenské centrá ako Čína a India upustili od svojich komunistických koloniálnych vlád a umožnili súkromné financovanie, zvýšili priame zahraničné investície a presadili sa ako exportné ekonomiky. Singapur, Tajvan a Hongkong tiež prispeli k bohatstvu Ázie, tým, že sa z nich opätovne stali centrálne, nenahraditeľné finančné uzly ázijskej ekonomiky.
Táto éra divergencie postkoloniálneho bohatstva nie je len ázijským príbehom. Africká ekonomika v 50-tych rokoch bola zaplavená peniazmi z ropy, zlata, diamantov a iných prírodných zdrojov, ktoré v kombinácii s bohatstvom aké ponúka pôda v Afrike (subsaharská Afrika je väčšia ako Čína, Spojené štáty a India dohromady) mali podporovať rozmanité a plodné trhy. Ale kolonializmus a obchod s otrokmi vytvoril kontinent s malým pracovným trhom. V rokoch 1650 až 1850 sa populácia Afriky takmer nerozrástla. Bez dostatku pracujúcich alebo kapitálu sa africké národné ekonomiky stali monokultúrnymi vývozcami.
Hovorí sa, že bohaté zdroje Afriky stačili len na 35 rokov, aby ich dokázali poraziť priemerné príjmy v Ázii. Niektorí ekonómovia, ako Jeffrey Sachs, sa domnievajú, že prírodné zdroje sú prekliatie. Krajiny ako Kamerun zaznamenali slabší rast ako krajiny s menším prírodným bohatstvom. Ekonómovia Daron Acemoglu a James Robinson (z MIT a Harvardu) poukazujú na úspech Austrálie, Čile, Nórska a USA pri využívaní zdrojov na rast svojich ekonomík. Tvrdia, že africké krajiny netrpia kvôli tomu, že ich bohatstvo spočíva v jednom zdroji, ale kvôli absencii politických a hospodárskych inštitúcií pred objavením tohto zdroja. Bez takýchto inštitúcií, ktoré môžu premeniť výhodu jednej komodity na diverzifikovanú ekonomiku, zdroje nakoniec vyschnú.
Ekonómovia Elsa Artadi a Xavier Sala-i-Martin tvrdia, že Afrika utrpela aj kvôli zníženým investíciám, vzdelaniu a zdraviu. V rokoch 1975 až 2003 sa investície na celom kontinente znížili o 8,5 %, zatiaľ čo investície do východnej Ázie vzrástli o 30 %. Artadi a Sala-i-Martin odhadujú, že ak by sa miera zapísania detí do škôl v Afrike zhodovala s priemerom OECD, za 40 rokov od roku 1975, by jej ekonomika vzrástla o 2,37 %, namiesto 0,9 %.
Paradoxne, nedostatok investícií v Afrike by sa už čoskoro mohol zmeniť. Vďaka Číne. Tá je teraz jedným z najväčších investorov v Afrike a v roku 2015 poskytla na kontinent 60 miliárd dolárov.
