oPeniazoch.sk, FT;Bloomberg Foto: SITA/AP
Kedy by centrálna banka mala zdvihnúť sadzby? Vo chvíli, keď je inflácia pod cieľom, nad ním, v oboch prípadoch, alebo ani v jednom?
"Prirodzene by sme asi zvolili druhú možnosť, ale v reálnom svete to nie je tak jednoduché,"píše na stránkach Financial Times bývalý hlavný ekonóm banky HSBC Stephen King, ktorý dnes pôsobí ako jej poradca.
Fed od konca roku 2015 zdvihol sadzby už štyrikrát a investori očakávajú, že ďalšie zvýšenie o 25 bázických bodov príde v decembri. Inflácia sa síce mierne zdvihla v roku 2016, ale od vtedy padá ako ťažký kameň. Fed zvyčajne hľadí najmä na infláciu jadrovú, konkrétne na deflátor výdavkov osobnej spotreby. A ten sa nachádza hlboko pod inflačným cieľom vo výške 2 %. Jeho rast totiž počas posledného roka klesol z 1,9 % na 1,3 %.
V lete zvýšila sadzby aj kanadská centrálna banka, Bank of Canada tak urobila aj napriek tomu, že "tri hlavné merítka jadrovej inflácie sa stále nachádzajú pod 2 %".
Švédska Riksbank sa naopak prizerala rastu inflácie z nuly v marci 2014 na 2,3 % dosiahnutých v septembri tohto roka. Jej sadzby počas tohto obdobia klesli z 0,75 % na -0,5 % a na tejto úrovni sú dodnes.
Bank of England sa držala tradičných pravidiel, sadzby znížila krátko po referende o Brexite, keď sa inflácia nachádzala okolo 1 %. Teraz sa inflácia pohybuje okolo 3 % a banka preto pred niekoľkými dňami sadzby zvýšila.
Pohľad na niekoľko uplynulých rokov teda ukazuje, že centrálni bankári na otázku ohľadom dvíhanie sadzieb reagujú štýlom "záleží od situácie". Cielenie inflácie bývalo kedysi považované za ten najlepší nástroj monetárnej politiky a súčasný nejednoznačný postup centrálnych bánk tak môže byť značne prekvapivý. Ako sme sa k nemu prepracovali? Sčasti tým, že sadzby nie sú nastavované podľa inflácie súčasnej, ale podľa inflácie očakávanej. Fed mohol sadzby dvíhať preto, že očakával zvýšenie inflácie, aj keď nedávny vývoj ukazuje, že jeho odhad správny nebol.
Príčinou súčasného stavu je však aj to, že vlastne presne nevieme, čo infláciu určuje. Len málo centrálnych bankárov to otvorene prizná, ale je faktom, že Phillipsova krivka bola v posledných rokoch v podstate nepoužiteľná. Nezamestnanosť totiž obvykle klesala rýchlejšie, než sa čakalo, avšak mzdová inflácia sa držala na prekvapivo nízkych úrovniach. A v neposlednom rade sú si centrálni bankári vedomí toho, že ak by sa riadili len infláciou, mohlo by dôjsť k rastu nestability finančného systému. Vo Švédsku môže byť inflácia neprijateľne nízko, ale pokusy o jej zvýšenie sa premietajú do značného rastu cien nehnuteľností. V USA zasa Fed okrem inflácie sleduje aj vysokú valuáciu akciových trhov.
Centrálni bankári teda začali sledovať stratégiu, ktorú by sme mohli nazvať "pozitívnou neurčitosťou". Aj dlhodobo nechávajú infláciu mimo inflačného cieľa, pretože sa obávajú o udržanie širšej ekonomickej a finančnej stability. Možno majú strach, že ich predchádzajúce pokusy o dosiahnutie inflačného cieľa viedli k príliš uvoľnenej monetárnej politike (určite to tak bolo pred poslednou finančnou krízou). Inak povedané, izolované snahy o dosiahnutie inflačných cieľov môžu byť základom ďalších finančných bublín.
