oPeniazoch.sk, quartz Foto: SITA/AP
Masívny únik informácií odkryl širokej verejnosti ako fungujú daňové úniky a kto zo superboháčov, vrátane celebrít, politikov a zločincov, dokáže ťažiť z globalizácie tak, aby svoj majetok ukryli pred zrakom úradníkov.
Asi najväčší priestor v médiách dostali tzv. Panama Papers. Najnovšie šéf španielskej protikorupčnej jednotky, Manuel Moix, rezignoval na svoju funkciu po tom, čo vyšlo najavo, že má spoločne s bratom zaregistrovanú firmu v daňovom raji, v Paname. Rozhodnutie oznámil generálny prokurátor José Manuel Maza. Moix sa týmto zaradil medzi obete Panama Papers, ako je bývalý španielsky minister priemyslu, islandský premiér, vysvetľovať mal čo aj argentínsky premiér, úradníci FIFA, ako aj bývalý britský premiér David Cameron .
Panama Papers zahŕňajú iba jednu panamskú právnu firmu, Mossak Fonseca, a jednu švajčiarsku banku, HSBC. Je to len vrchol ľadovca, iba kúsok z celkového obrazu ako fungujú nelegálne toky. Dajú sa tieto údaje použiť na všeobecné odsledovanie výskytu daňových únikov?
Ekonómovia Annette Alstadsæterová, Niels Johannesen a Gabriel Zucman vzali údaje zo Swiss leaks a Panama Papers a spojili ich s neobvykle podrobnými záznamami o príjmoch a bohatstve v Nórsku, Švédsku a Dánsku. Týmto spôsobom sa snažili presnejšie odhadnúť veľkosť a rozsah daňových únikov. Pridanie týchto dodatočných zdrojov umožnilo výskumníkom vykompenzovať konzistentné problémy národných auditov. Tieto audity nedokážu účinne zmerať správanie sa superbohatých, ktorí, hoci predstavujú len podiel obyvateľstva, majú neprimeraný podiel na celkovom bohatstve.
Ekonómovia prekvapujúco zistili, že z najvrchnejšej 0,01 % bohatých v týchto krajinách, čo sú ľudia s viac ako 40 miliónmi čistého imania, sa dani z príjmu vyhýba približne 30 %. Pre porovnanie, priemerná miera daňových únikov je niekde na úrovni 3 %.
Tieto zistenia vyvracajú dva argumenty, ktoré bežne využívajú obhajcovia súčasného stavu. Prvým je, že daňové úniky sú pomerne nezvyčajnou praxou medzi veľmi bohatými, väčšinou ide o extrémne prípady. Druhým, že daňové úniky ľudí s nižším príjmom, napríklad nepriznaný bočný príjem, je oveľa škodlivejší než využívanie služieb offshore bánk.
Výsledok štúdie má tiež dopad na pokusy zmerať nerovnosť v spoločnosti, ktoré sa často opierajú práve o daňové údaje. Tým pádom sa podhodnocuje nerovnosť, pretože sa neberú do úvahy skryté finančné prostriedky. Zucman v predchádzajúcich prácach argumentoval, že až 10 % svetového bohatstva leží v daňových rajoch a reinvestuje inde.
Poukázanie na to, že veľmi bohatí ľudia sa s najväčšou pravdepodobnosťou podieľajú na čiernom trhu daňových únikov, má samozrejme aj iný rozmer. Najviac by presun tejto klientely stratili organizácie ako sú švajčiarske banky a samotné vlády. Ohýbanie zákonov právnikmi má za úlohu, aby sa čo najmenej mien klientov muselo zverejniť. Uprednostňuje sa prilákanie ďalších potenciálnych bohatých zákazníkov. To však neznamená, že boj proti daňovým únikom je zbytočné vynaložené úsilie. Zaujímavá poznámka zo štúdie hovorí o tom že boháči, ktorí boli v roku 2006 omilostení na základe nórskej daňovej amnestie, v nasledujúcich rokoch poslušne platili vyššie dane namiesto toho, aby emigrovali, alebo využili právnu reštrukturalizáciu na utajenie svojich príjmov.
Samozrejme, tieto škandinávske krajiny, aj napriek bohatstvu a vyspelým ekonomikám, sú stále malými hráčmi na poli svetovej ekonomiky. Vedci si myslia, že výsledky z nerovnostárskych krajín, ako sú USA, pravdepodobne poukážu na viac daňových únikov medzi ultrabohatými. Jedným z dôvodov, prečo by mali byť výsledky minimálne porovnateľné je, že daňové priznania v USA a Dánsku ukazujú, že Američania priznávajú vo všeobecnosti nižšie príjmy. To naznačuje, že pridanie uniknutých údajov odhalí ešte väčšiu priepasť medzi americkými superboháčmi a ich škandinávskymi náprotivkami.
Prečo je porovnanie s USA zaujímavé? V kontexte aktuálnej americkej politickej diskusie.Biely dom Donalda Trumpa pripravuje rozsiahle zníženie daňových sadzieb zamerané na bohatých. Ak sa ultrabohatí už dnes vyhýbajú daniam v neslýchanej miere, a dokonca ani miliardársky americký prezident nie je ochotný ukázať svoje daňové priznania verejnosti, skutočne nadišiel čas, aby sa situácia superbohatým ešte viac zjednodušila?
