oPeniazoch.sk, foreignaffairs Foto: thinkstock
Euro, ktoré sa po prvý krát dostalo do obehu v Európe 1. januára 2002, nedávno oslávilo svoje 15. výročie. Súčasná dlhovekosť meny je určite prekvapením pre mnohých pozorovateľov, ktorí jej predpovedali skorý zánik. Napriek tomu väčšina občanov eurozóny, nech už sú medzi veriteľmi na severe, alebo medzi dlžníkmi na juhu, sú za zachovanie eura a nie pre návrat k svojim bývalým národným menám.
Napriek mnohým ťažkostiam spoločnej meny, zo strany verejnosti stále pretrváva jej široká podpora. Prečo je tomu tak? Štandardná odpoveď znie, že ľudia nechcú opustiť euro, pretože sa obávajú nákladov a neistoty pri návrate k menám používaných pred jeho zavedením. Toto vysvetlenie na jednej strane poukazuje a na druhej tiež prehliada pozitívne dôvody popularity eura. Jednotná mena priniesla jej užívateľom materiálne výhody a pomohla vytvoriť spoločnú európsku identitu. Európania sa nie preto nechcú vzdať eura, lebo sa boja alternatívy, ale preto, že status quo im ponúka skutočné výhody.
Úzkosť z odlúčenia
Pozorovatelia mimo eurozóny už dlhší čas prezentujú svoj čierny scenár na vyhliadky eura. Pred piatimi rokmi, v januári 2012, americký ekonóm Martin Feldstein, ten, kto v roku 1997 tvrdil, že jednotná mena prinesie konflikt do Európy, napísal vo Foreign Affairs, že "euro by už malo byť uznané ako experiment, ktorý zlyhal." O niekoľko mesiacov neskôr, Paul Krugman napísal, že euro by mohlo skončiť "v priebehu niekoľkých mesiacov." Zoznam významných učencov, ktorí buď predvídajú, alebo vyzývajú k rozpadu eurozóny sa od vtedy poriadne rozrástol.V roku 2016 Mervyn King, bývalý guvernér Bank of England, tvrdil, že "opustenie eurozóny, môže byť jediný spôsob, ako vykresliť cestu späť k hospodárskemu rastu," a Joseph Stiglitz tvrdí, že "Európa musí opustiť euro, aby zachránila európsky projekt". Takéto ponuré pohľady nemajú len známi ekonómovia. Zdieľajú ich mnohí odborníci, ako napríklad profesor Andrew Moravcsik, riaditeľ programu EU na Princeton University, ktorý je presvedčený, že euro rozdelilo kontinent a prinieslo hospodársku stagnáciu a vysokú nezamestnanosť v južnej časti eurozóny.
Naprieč eurozónou zostáva verejná podpora jednotnej meny vysoká
Na prvý pohľad tieto analýzy, spolu so vzostupom euroskepticizmu po celom kontinente, naznačujú, že euro je veľmi nepopulárny projekt. V skutočnosti ale v posledných desiatich rokoch v celej eurozóne zostáva verejná podpora pre jednotnú menu vysoká, a to aj napriek hospodárskej kríze v regióne. V roku 2007 asi 70 percent občanov eurozóny malo, podľa prieskumu Eurobarometer, priaznivý pohľad na spoločnú menu. Čísla však v roku 2013 klesli, len 62 opýtaných vyjadrilo podporu spoločnej mene. Bolo to v čase, keď sa ukázalo, že Grécko by mohlo opustiť eurozónu, keď sa začalo otvorene hovoriť o Grexite. Posledné čísla, ktoré sú k dispozícii z novembra 2016, hovoria o tom, že sa podpora spoločnej meny vrátila, opäť jej dôveruje 70 percent obyvateľov, čo je historické maximum. V Grécku, ktoré je na tom z ekonomického hľadiska najhoršie z celej Európy, sa podpora eura vyšplhala z 47 percent v roku 2005 na 70 percent v roku 2015, hneď po druhom Grexite. Naproti tomu v krajinách EÚ mimo eurozóny, podpora eura za rovnaké obdobie klesla z 56 percent na 37 percent. To je jasné znamenie, že ľudia vo vnútri a mimo menovej únie vnímajú euro rozlične.
Je jasné, že niektorí z tábora podporovateľov jednotnej meny to robia zo strachu. Zo strachu z následkov, ak euro opustia. Jeden z prvých vedcov, ktorý sa na túto problematiku zameral, bol americký ekonóm Barry Eichengreen. Problémy, ktorým by krajina vystupujúca z eurozóny čelila, zhrnul v roku 2007 v pracovnom dokumente pre National Bureau of Economic Research. Tento profesor ekonómie a politických vied na University of California popísal, aké vysoké by boli náklady na opustenie eurozóny. Dlžníkom, ako je napríklad Taliansko, by sa v prípade, že by opustili menovú úniu, musel znížiť rating. Default kvôli novému dlhu by bol takmer nevyhnutný. Aby toho nebolo málo, v mnohých prípadoch, devalvácia vyvolaná návratom k starej mene by významnejšie nedokázala stimulovať domáci dopyt a zvýšiť vývoz. Pomalý rast inflácie vyvolanej vyššími nákladmi na dovoz a mzdy by pravdepodobne kompenzoval prípadné zisky z konkurencieschopnosti. Ekonomické problémy by ďalej komplikovali okrem iného problémy politické. Vlády ostatných členských štátov EÚ by sa postavili proti štátu snažiaceho sa tento spolok opustiť. Opustenie eura by si tiež vyžadovalo nákladné právne a technické manévre, od zavedenia úplne novej meny a redenominovanie zmluvy o zavedení kontrol pre obmedzenie úniku kapitálu. Výsledkom by mohla byť masívna finančná kríza v krajine, ktorá by chcela opustiť euro. Niet divu, že toľko ľudí v eurozóne by si radšej túto menu ponechalo.
Euro ako sociálny tmel
Občania eurozóny chcú zostať v menovej únii aj preto, že im to prináša celý rad výhod. Napriek recesii, mnoho Európanov v južnej časti eurozóny verí, že Európska únia a euro im zaisťujú určitú mieru demokratickej stability a bezpečnosti, čo ich národné inštitúcie zabezpečiť nedokážu. V tomto regióne, väčšina občanov zdá sa pripisuje ekonomické problémy vo svojich krajinách domácim zdrojom, ako sú nekompetentné elity, vzdelávacie systémy, málo až nedostatok meritokracie a oficiálnej transparentnosti, a nie samotnej spoločnej mene. Hoci Brusel a EÚ inštitúcie strácajú na popularite, hlavne v dôsledku krízy eurozóny, dôvera v národné inštitúcie v južnej eurozóne klesá ešte nižšie. A čo viac, v štátoch, ako je Grécko, Portugalsko a Španielsko, ktoré sa k demokracii prepracovali len relatívne nedávno, trpia väčšou mierou nerovností a korupcie ako ich vrstovníci zo severnej Európy. V takomto ponímaní slúži euro ako zvieracia kazajka na spacifikovanie dravej domácej elity.
Snáď žiadny iný argument v južnej časti eurozóny nie je tak častý, ako vytvorenie stability. Pred zavedením eura, mnoho občanov krajín Stredomoria si veľkú časť svojho bohatstva ukladali do zahraničných mien, ako je americký dolár a nemecká marka, pokiaľ to bolo možné tak v zámorí, pretože sa obávali, že kolísanie hodnoty mien ich krajín by im znižovalo mieru úspor. Niektorí sa k tomu uchýlili opäť, v čase vrcholiacej krízy eura v roku 2011 a 2012, kedy riziko redenominácie eura bolo na svojom vrchole, kvôli kríze v Španielsku a Taliansku. Napriek kríze euro zostalo stabilné, znížil sa tým tlak na Európanov, aby držali cudziu menu. Stabilita eura pomohla garantovať úspory dôchodcom, čo bývalé meny nedokázali. Tým pádom zmizli obavy firiem aj jednotlivcov z devalvácie. Zároveň to umožnilo strednej triede mať silnú menu vo vrecku pri cestách do zahraničia, rovnako ako ju mali ich americkí a britskí kolegovia. To všetko sú dôvody na podporu členstva v menovej únii.
V severnej eurozóne je rovnako pozitívne vnímaná cenová stabilita, ktorú ponúka jednotná mena. Vývozcovia sa tam už nemusia obávať, že ich talianski a francúzski konkurenti by mohli mať prospech z devalvácie líry alebo franku. Turisti z krajín, ako je Nemecko sa už nemusia trápiť zmenou meny pri cestách do Talianska alebo Grécka.Občania v severnej a južnej eurozóny hodnotia stabilitu meny z rôznych dôvodov. Ale v oboch oblastiach sa považuje euro za najkonkrétnejší symbol európskej integrácie. V skutočnosti meny nie sú len ekonomickým ale aj kultúrnym prvkom, môžu prispieť k budovaniu spoločnej identity. Tým, že tvoria médium pre milióny denných výmen, sa euro postupne stalo spoločným kódom. Ako to napísal politický sociológ Giovanni Moro, euro je "jediný existujúci spoločný jazyk" v únii, charakterizovanej jazykovou kakofóniou. Skúsenosti občanov eurozóny z hospodárskej krízy posilnili toto puto. Zjednotilo ich to proti tomu, čo mnohí cítili ako útoky zahraničných špekulantov. Ľudia, ktorí používajú euro, sú teda občania únie, ktorí sa líšia od tých mimo menového bloku. To by mohlo pomôcť vysvetliť, prečo tí mimo eurozóny sa často márne snažia pochopiť tých zvnútra.
Euro je druh sociálneho tmelu, hoci veľa Európanov nesúhlasí s riadením EÚ a so spoločnou menou. Píše o tom nemecký politológ Thomas Risse, s tým, že konfrontácia a dokonca aj nezhody ohľadom politiky eura môžu pomôcť vybudovať väzby, pretože pomáhajú vytvárať európskejšiu verejnú diskusiu. Jednotná mena vytvorila napätie medzi južnou a severnou časťou Európy a jej politického zaradenia smerom vľavo a vpravo, čo ale nie je nevyhnutne zlá vec.
Nakoniec, pružnosť hodnoty eura aj napriek svojej expozícii voči existenčnej kríze, by mohlo posilniť dôveru občanov v menu, a to nielen v južnej časti eurozóny, ale aj na severe, kde sa ľudia dlho obávali slabého rastu meny. V neistom svete sú stabilné peniaze silným symbolom sociálnej dôvery a bezpečnosti. Európania ho nemusia milovať, ale aj napriek návrhom z úst populistickej vyzývateľov, akými sú Marine Le Penová a Beppe Grillo, sa ho zbaviť nechcú. Nečudujme sa, existuje veľa pozitívnych dôvodov, prečo je tomu tak.
