Centrálne plánovanie vždy zlyhá

Pridajte názor  Zdroj:

30. 12. 2011 - Myslíte si, že neexistuje žiadna paralela medzi ihličnatými lesmi a krachmi na burzách? Potom sa s najväčšou pravdepodobnosťou mýlite

Myslíte si, že neexistuje žiadna paralela medzi ihličnatými lesmi a krachmi na burzách? Potom sa s najväčšou pravdepodobnosťou mýlite. Ako najstaršie stromy na planéte, mohutné ihličnany prežili hrozby katastrofálneho vyhynutia už od čias bylinožravých dinosaurov. My ľudia sa od nich máme naozaj čo učiť.

Tajomstvo dlhovekosti ihličnanov spočíva v paradoxe: ich víťazstvo nad vrtochmi prírody je z veľkej časti výsledkom obrovských deštrukcií lesov. Keď zanikne prakticky všetko navôkol, ihličnany ukážu svoju silu a zdatnosť v podobe prírodných „oportunistov“. Akým spôsobom? Svojim konkurentom sa vyhli tým, že ich prežili a po ničivých požiaroch zabrali ich územie. Ihličnany zapúšťajú korene na miestach, o ktoré nik iný nemá záujem (chladné územia, skalnatá a na výživu chudobná pôda). Tieto oblasti im poskytujú čas, miesto a veľmi potrebné slnečné žiarenie, aby sa mohli relatívne skoro rozvíjať a budovali si svoj obranný štít (výška, klenba, hrubá kôra). Keď vznikne požiar, tých niekoľko málo odolných ihličnanov, ktoré prežijú, môže zasiať svoje semienka do úplne nového, očisteného priestoru. Pre nich nie je oheň nepriateľom, ale spojencom. V skutočnosti, šišky mnohých ihličnatých stromov sa otvárajú iba v podmienkach extrémnej horúčavy. Toto je model prírody: nadmerný rast, nasledovaný jeho deštrukciou a následný nový rast najzdravších a najviac robustných subjektov, čo má za následok, že les a celý ekosystém je na tom lepšie ako predtým. 

Premýšľajúc o týchto stromoch, nie sme ďaleko od toho, aby sme začali uvažovať o finančnom lese nášho vlastného výtvoru, kde prebytočné úvery a nesprávne investície istý čas prekvitajú, aby boli neskôr úplne zničené – potom by mal byť nasmerovaný kapitál na trhy, z ktorých bola odstránená konkurencia. Rakúska škola ekonómie rozumie tomuto princípu veľmi dobre a založila na ňom celú teóriu týkajúcu sa investičného cyklu. Po očistení vznikajú skvelé investičné príležitosti, z ktorých vychádzajú obdobia produktívneho rastu – za predpokladu, že ostalo dostatok kapitálu na reinvestovanie v novom, úrodnom prostredí.

Potláčanie požiarov, vytvárajúc tak ilúziu bezpečia pred nimi, vedie k nesprávnemu druhu rastu, ktorý v poslednom štádiu zapríčiní ešte väčšiu skazu. Približne pred 100 rokmi prijalo americké združenie na ochranu lesov politiku nulovej tolerancie lesných požiarov, likvidujúc ich hneď v zárodku. Tento prístup fungoval do roku 1988, keď ničivý požiar v Yellowstonskom národnom parku zničil 30-násobne viac akrov pôdy ako ktorýkoľvek dovtedy zaznamenaný požiar. Príčinou tejto katastrofy bolo to, že rastliny, ktoré boli najviac náchylné na lesné požiare, boli opakovane omilostené od svojho nezvratného osudu (v ekonomickom žargóne im bol poskytnutý záchranný balíček), čo malo za následok ich akumuláciu spoločne s ostatnou lesnou flórou. Skryté riziká sa postupne nabaľovali až napokon dosiahli obrovské rozmery. Keď sú požiare potláčané, hustota lístia sa zvyšuje – jedná sa najmä o lístie, ktoré je na požiare najviac náchylné. Spôsob, akým sa toto lístie spája s ostatnou lesnou „sieťou“, ako tomu bolo v prípade požiaru v národnom parku, je známy ako „Yellowstonský efekt“. Oveľa lepšou cestou ako zabrániť obrovskej deštrukcii požiarov je jednoducho umožniť požiarom, aby vznikli a „urobili si svoje“. Ľudská intervencia do prírodných cyklov, napríklad potláčaním spomínaných požiarov, ničí prirodzené homeostatické sily systému.

Tak trochu nezvyčajnou paralelou k Yellowstonskej katastrofe je začiatok inej politiky obmedzovania požiarov zo strany americkej vlády, ktorá sa datuje do roku 1984. Vtedy sme totižto začali so záchranou „too big to fail“ bánk. Tento postoj bol nasledovaný okamžitým vyhlásením Alana Greenspana po krachu akciového trhu v roku 1987, že americká centrálna banka je pripravená zásobovať trhy likviditou na podporu ekonomiky a finančného systému. Fed už viac nebol ochotný tolerovať požiare akejkoľvek veľkosti.

Americké združenie správy lesov si prežité skúsenosti zobralo k srdcu a poučilo sa z nich. V roku 1995 vydalo správu, v ktorej píše, že veda zmenila ich uvažovanie o pôdnom systéme a spôsobe, akým ho treba riadiť a tiež to, že lesné požiare, ako kľúčový prírodný proces, musia byť znovu zavedené do ekosystému. Kiežby si niečo podobné konečne uvedomili aj centrálni bankári. Centrálne banky vytvárajú sud s pušným prachom tým, že udržiavajú pri živote mnoho veľmi zlých investícií, snažia sa ich „pohnojiť“ všemožnými prostriedkami od umelo nízkych úrokových mier, cez zvýhodnenú likviditu pre banky až po priame nákupy cenných papierov. Tým, ako tieto inštitúcie a investičné inštrumenty zaberajú čoraz viac priestoru vo finančnom systéme, zhoršujú ekonomický ekosystém a podporujú prostredie nízkeho rastu a vysokej nezamestnanosti, v ktorom sa momentálne nachádzame.

Prirodzene sa objavujúce katastrofy ako súčasť rastového cyklu vyžadujú, aby sme premýšľali viac ako jeden krok dopredu a nielen dlhodobo, ale aj medzičasovo. To je zdá sa neprekonateľná kognitívna výzva pre investorov aj centrálnych bankárov v dnešnom svete, kde sa informácie šíria rýchlosťou svetla. Keď uvažujeme o spomínanom príklade s lesnými požiarmi, intuitívne možno rozumieme logike prírodného rastu. Ak sa však pozrieme sa semienka deštrukcie, ktoré sme zasiali cez súčasnú monetárnu politiku, je jasné, že sme sa stratili uprostred lesa. Iróniou osudu je to, že jediným spôsobom ako sme mohli celý systém zachr&aa