V poslednom čase sa veľa diskutovalo o negatívnych mierach pri „lízingu zlata“, čo znamená, že banky by museli prenajímať zlato so stratou. Preto by sme si mohli (nesprávne) myslieť, že zlata je nadbytok, keďže klesá záujem vlastniť ho. V skutočnosti nám však trh cez negatívny lízing naznačuje neochotu predať zlato priamou cestou. Možno sme práve svedkami zmeny na trhu so zlatom, ktoré bolo ešte donedávna v najväčšej miere ovplyvňované slabými rukami, ktoré sa naň dívali výlučne zo špekulačného pohľadu.
Podstatu zmeny na tomto trhu nezachytili ani viaceré finančné médiá, azda najlepšie sa k tejto téme vyjadril Financial Times, ktorý píše, že posledný trend na trhoch poukazuje na zvyšujúci sa dopyt po zlate pri rekolaterizácii úverov. Banky teraz nepotrebujú zlato tak súrne ako hotovosť, a preto používajú zlato na získanie tejto hotovosti. Hotovosť je opäť raz krytá zlatom.
V prechodnom období existoval nižší dopyt do zlate ako aktíve a väčší dopyt po ňom ako po inštrumente potrebnom pri financovaní sa – kolateráli. Situácia je, ako si ukážeme neskôr, mierne komplikovanejšia, ale je možné, že používanie zlata ako kolaterálu je tiež dôležitou štrukturálnou zmenou. Koniec koncov, bol by to prirodzený vývoj pri aktíve, kde neexistuje riziko protistrany. Neuveriteľné používanie finančnej páky dokonca zmenilo aj podnikanie lízingu zlata, ktoré by podľa svojej definície malo operovať iba s fyzickým kovom. Trh so zlatom sa tak vzdialil svojej fyzickej podstate, že trhoví účastníci sú presvedčení, že vlastnenie fyzického zlata je totožné s otvorením si „zlatého účtu“ v banke.
Nie je banka ako banka
Pri téme zlatého lízingu je dôležité vymedziť pojem „banka“. Ako vieme, existujú centrálne banky, ktoré koordinujú menovú politiku a iba centrálne banky vlastnia fyzický kov v takom množstve, aby boli pre trh so skutočným zlatom dôležité.
Potom sú tu klasické komerčné banky, ktoré prijímajú vklady a poskytujú pôžičky. Ich vplyv na trh so zlatom je minimálny.
A napokon, existujú tzv. „bullion“ banky, ktoré slúžia ako sprostredkovateľ pri fyzických a papierových zlatých kontraktoch a ktoré sú tiež členmi LBMA (London Bullion Market Association). Sú teda prostredníkmi medzi zákazníkmi na opačných stranách transakcie. Títo zákazníci by inak neboli schopní nájsť sa navzájom, ak by celá transakcia prebiehala „cez prepážku“ ( na OTC trhu) v porovnaní s burzou ako napríklad COMEX. Ak by sa aj zákazníci vedeli navzájom nájsť, nemuseli by mať o sebe dostatok informácií na to, aby si boli istí, že druhá strana splní dohodnuté podmienky. Bullion banka sa teda stáva protistranou jednotlivých obchodných strán a používa svoju vlastnú súvahu na hedžovanie rizika. Termín „zlatý díler“ teda môže predstavovať bullion banku, alebo to tiež môže byť ktorákoľvek spoločnosť, ktorá obchoduje so zlatom v mene svojho klienta, ale nevystupuje ako sprostredkovateľ.
Zlatý lízing a lízingová miera
Pri prenajímaní zlata, tá strana, ktorá ho požičiava, dočasne vymieňa toto zlato za iné aktívum (kolaterál). Princíp je v podstate ten istý ako pri lízingu auta, avšak s tým rozdielom, že v našom prípade nie je zlato držané dlžníkom, ale je ihneď predané na spotovom trhu. Neexistuje žiadna hotovostná výmena medzi prenajímateľom a nájomcom tohto zlata. Dlžník používa toto zlato na to, aby získal hotovosť, alebo aby sa vyhol plateniu hotovosti v prípade, že jeho krátka pozícia sa približuje k dobe splatnosti. Ak by prenajímateľ zlata získal doláre, jednalo by sa o zlatý swap a nie lízing. Swap je výmena cash-flowu generovaného rôznymi aktívami, ale keďže zlato nemá žiaden cash-flow a samotná hotovosť nevytvára nič, zlatý swap reprezentuje výmenu podkladových aktív (zlata a hotovosti) medzi sebou. Čo je však dôležité, centrálne banky obchodujú so zlatými swapmi väčšinou medzi sebou – napríklad s cieľom riadiť pozície, ktoré majú v zahraničných menách – a nie s komerčnými bankami. Sú to bullion banky, ktoré sú zvyčajne zahrnuté v zlatých swapoch (na OTC trhu) a protistranu tak netvoria banky komerčné.
Jedným z dôvodov, prečo centrálne banky väčšinou obchodujú so swapmi výlučne navzájom je ten, že ak by bola transakcia vykonaná s komerčnou bankou alebo iným subjektom, došlo by k monetárnej kontrakcii (menej meny v obehu, nakoľko centrálna banka pri zlatom swape získava hotovosť), čo by mohlo mať deflačné účinky. Riešením pre centrálnu banku je teda prenajať zlato, čo je v zásade výmena, pri ktorej je „kolaterálom“ niečo iné ako hotovosť. O tom je celý lízing zlata.
Dôležitosť zlatého lízingu je založená na fakte, že centrálna banka alebo iný prenajímateľ vlastne nepotrebuje konkrétnu stranu (dlžníka), aby uskutočnila transakciu, ktorá má úplne rovnaký finančný výsledok ako pri zlatom lízingu. Namiesto výmeny zlata za kolaterál pri lízingu, centrálna banka môže jednoducho predať svoje zlato na spotovom trhu a súčasne nakúpiť zlato na forwardovej báze a medzitým investovať výnosy do aktíva, ktoré jej prinesie úrok. Výsledok je úplne rovnaký v oboch prípadoch: úrok prináša aktívum, ktoré je vymenené za zlato, zatiaľ čo je zachovaná expozícia voči zmenám cien zlata.
Kontrakt, kedy nakupujeme zlato k určitému budúcemu dátumu za pevne stanovenú cenu sa nazýva zlatý forwardový kontrakt. Z toho potom vyplýva, že budúca fixná cena sa nazýva forwardová cena zlata. Rozdiel medzi spotovou cenou a forwardovou cenou je forwardová miera, ktorá tiež vyjadruje swapovú mieru zlata. Keď nakupujeme tento forwardový kontrakt,
