oPeniazoch.sk, Strike! Foto: thinkstock
V roku 1930 John Maynard Keynes predpovedal, že ak by technologické inovácie prichádzali v dostatočnom tempe, do konca storočia, by krajiny ako Veľká Británia alebo Spojené štáty dosiahli 15 hodinový pracovný týždeň. Niet dôvodu mu neveriť.
Z technologického hľadiska, sme toho schopní. Napriek všetkému sa jeho slová nenaplnili. Namiesto toho, technológie môžu zariadiť, aby sme všetci o prácu prišli. Aby sa tento stav dosiahol, museli by sa niektoré pracovné činnosti, tie málo účinné, ukázať ako zbytočné. Obrovské zástupy ľudí v Európe aj Severnej Amerike trávia celý svoj pracovný život plnením úloh, o ktorých si myslia, že sú zbytočné. Morálne a psychické škody, ktoré z tejto situácie pochádzajú, sú značné. Je to jazva po celej našej kolektívnej duši. Napriek tomu sa o tom vôbec nehovorí.
Prečo sa Keynesov predpoklad, netrpezlivo očakávaný už v 60. rokoch minulého storočia, nikdy nezhmotnil? Štandardná odpoveď znie, lebo nenastal masívny nárast konzumu. Ak sme stáli pred voľbou medzi menej hodín v práci, alebo viac hrania a potešenia v práci, priklonili sme sa k druhej možnosti. To predstavuje krásny etický príbeh. Áno, boli sme svedkami vytvorenia nekonečných radov nových pracovných miest a priemyselných odvetví, pretože 20-te roky málo len veľmi málo čo do činenia s výrobou a distribúciou sushi, iPhonov, alebo efektných svetielkujúcich tenisiek.
Nedávna správa o porovnaní zamestnanosti v USA v rokoch 1910 a 2000 nám dáva jasný obraz a podotýkam, presne identický, aký sme mohli vidieť aj vo Veľkej Británii. V priebehu minulého storočia sa počet pracovníkov zamestnaných ako slúžky v domácnostiach, pracovníkov v priemysle a v odvetví poľnohospodárstva, dramaticky scvrkol. V rovnakom čase sa "odborné, manažérske, administratívne, predajné a prevádzkové miesta v službách" strojnásobili, z jednej štvrtiny až na tri štvrtiny celkovej zamestnanosti." Inými slovami, produktívnych pracovných miest pribúdalo, rovnako ako sa do značnej miery automatizovali. Priemyselní robotníci po celom svete, vrátane pracujúcich más v Indii a Číne, už ani zďaleka netvoria tak veľké percento svetovej populácie, ako kedysi.
Ale skôr než by sa pristúpilo k výraznému zníženiu pracovného času, pre oslobodenie svetovej populácie, aby sa viac sústredila na vlastné projekty, realizáciu svojich predstáv a nápadov, vidíme nárast v oblasti sektora "služieb". Vytvoril sa celý rad nových priemyselných odvetví, ako sú finančné služby alebo telemarketing. Prišla bezprecedentná expanzia odvetví, ako sú právo obchodných spoločností, zdravotná správa, správa ľudských zdrojov, či public relations. A tieto čísla nezahŕňajú všetkých tých ľudí, ktorých úlohou je poskytovať administratívnu, technickú alebo bezpečnostnú podporu nových sektorov, alebo keď na to príde, tak je to ešte celý rad doplnkových odvetví, ako napríklad donáška pizze, pretože všetci ostatní trávia toľko času v práci, že nemajú čas sa ísť najesť.
Je to ako by niekto vytváral zbytočné pracovné miesta, len aby všetko fungovalo, ako má. V tom spočíva celé tajomstvo. Kapitalizmus, to je presne to, čo sa nemalo stať. Iste, v starých neefektívnych socialistických štátoch, ako bol Sovietsky zväz, kde zamestnanosť predstavovala svätú povinnosť, vytváralo sa presne toľko pracovných miest, koľko bolo potrebných. To je dôvod, prečo v takýchto ekonomikách pripadali traja úradníci na jedného robotníka. Zjavne tu nešlo o ekonomiku, bolo to skôr morálne a politické rozhodnutie. Vládnuca trieda prišla na to, že šťastná a produktívna populácia s množstvom voľného času je smrteľná kombinácia. Predstavuje to nebezpečenstvo. Na druhej strane pocit, že práca je morálna hodnota sama o sebe, a že každý, kto nie je ochotný podriadiť sa akejsi intenzívnej pracovnej disciplíne, si nezaslúži nič, je pre vládnucu triedu mimoriadne vhodný.
Podľa ekonomickej teórie, aspoň tej ostatnej, je posledná vec, čo musí firma za účelom vytvárania zisku urobiť, že vysolí peniaze na pracovníkov, ktorých ani nepotrebuje. Napriek tomu sa to stáva. Korporácie sa môžu pustiť do neľútostného škrtania a prepúšťania, ale v skutočnosti sa len snažia zachovať si trakciu a chod vecí. Používajú na to nejakú podivnú alchýmiu, ktorú nedokáže nikto úplne vysvetliť. V konečnom dôsledku majú stále viac a viac zamestnancov, a na rozdiel od sovietskych robotníkov, papierovo pracujú 40 alebo dokonca 50 hodín týždenne, ale efektívna práca zodpovedá 15 hodinám. Je to presne to, čo predpovedal Keynes, zvyšok svojho času trávia organizovaním alebo návštevou motivačných seminárov, aktualizujú svoje facebook profily alebo sťahujú filmy.
Ak by zbytočné pracovné miesta utvárali celkom presný opis morálnej dynamiky našej ekonomiky, musíme vedieť zadefinovať, čo sú to naozaj "nevyhnutné" pracovné miesta? Čo je vlastne potrebné a čo nie? Je profesor antropológie "potrebný"? Čitatelia bulváru by sa asi zhodli, že existencia takéhoto pracovného miesta je len plytvaním sociálnych výdavkov. Ale čo tí ľudia, ktorí sú sami presvedčení, že ich pracovné miesta sú bezvýznamné?
Nie je to tak dávno, čo som obnovil kontakt so svojim priateľom zo školy. Nevidel som ho od svojich 12 rokov. Zostal som prekvapený, keď som zistil, že sa z neho stal básnik a neskôr frontman v indierockovej kapele. Počul som niektoré z jeho piesní v rádiu, hoci som nemal potuchy, že to spieva niekto, koho poznám. Bol očividne vynikajúci, inovatívny a jeho práca nesporne zjasnila a zlepšia životy mnohým ľuďom po celom svete. Napriek tomu, po niekoľkých neúspešných albumoch, prišiel o zmluvu, a sužovaný dlhmi a novorodencom v náručí, skončil, ako sám povedal, "pritom, čo si vybralo toľko bezcieľnych chlapíkov. Pri právnickej fakulte." Dnes je z neho podnikový právnik pracujúci pre poprednú firmu v New Yorku. Bol prvý, kto mi verejne priznal, že jeho úloha je úplne nezmyselná, nedokáže ničím svetu prispieť a vo svojom pohľade teda ani v skutočnosti neexistuje.
Vlastne som si nie istý, či som sa niekedy stretol s podnikovým právnikom, ktorý si nemyslel, že jeho práca je hlúposť. To isté platí pre takmer všetky nové priemyselné odvetvia uvedené vyššie. K dispozícii je celá trieda platených profesionálov, na ktorých keď narazíte na večierkoch a priznáte sa, že robíte niečo, čo by mohlo byť považované za zaujímavé (že ste napríklad antropológ), pokúsia sa zabrániť diskusii o svojej brandži. Po niekoľkých pohárikoch začnú „tliachať“ o tom, akú nezmyselnú a hlúpu prácu vlastne robia.
To je hlboké psychické násilie. Ako môže niekto dokonca začať hovoriť o dôstojnosti v práci, keď v skutočnosti v sebe tajne cíti, že takáto práca by ani nemala existovať? To môže vytvoriť pocit hnevu a zlosti. Hnev nakoniec smeruje presne proti tým, ktorí dostali možnosť robiť zmysluplnú prácu. Tieto bezvýznamné pracovné miesta ale nemôžeme škrtnúť. Následky by boli katastrofálne. Podobne ako nemôže existovať svet bez učiteľov, či smetiarov, rýchlo by sme sa dostali do problémov, Nie je úplne jasné, ako by ľudstvo trpelo, keby boli všetci šéfovia private equity, lobisti, PR výskumníci, poistní matematici, telemarketéri, exekútori alebo právni poradcovia. Alebo keby tieto profesie úplne zmizli. Napríklad v USA, kde republikáni mali zaznamenali pozoruhodný úspech, mobilizuje sa odpor proti učiteľom či pracovníkom v automobilovom priemysle pre údajne nafúknuté mzdy a množstvo benefitov. Ale nie proti správcom škôl alebo manažérom automobilového priemyslu, ktorí skutočne spôsobujú problémy. Je to ako keby ste povedali, "vy predsa musíte učiť naše deti! Alebo vy musíte vyrábať autá! Vy máte skutočné zamestnanie! A navyše, ešte máte tú drzosť očakávať, že ako stredná trieda máte nárok na dôchodky a zdravotnú starostlivosť?"
Skutočne produktívni pracovníci sú neúprosne vykorisťovaní a využívaní. Zvyšok sú univerzálne hanobení nezamestnaní. A potom sú tu tí, ktorí v berú plat za nič. Sú na miestach, ktoré sa identifikujú s hľadiskom a cítením vládnucej triedy. Patria sem manažéri, administrátori, ale najmä finanční avatary. Trieda, ktorá podporuje tlejúci odpor proti každému, ktorého práca má jasnú a nespochybniteľnú spoločenskú hodnotu.
Je zrejmé, že systém takto nikdy nebol vedome navrhnutý. Vyplynulo to z takmer sto rokov pokusov a omylov. A to je aj jediné vysvetlenie, prečo napriek našim technologickým kapacitám ešte stále všetci pracujeme viac, než len 3-4 hodiny denne.
Autorom je David Graeber, profesor antropológie na London School of Economics.
