oPeniazoch.sk, the economist Foto: SITA/AP;thinkstock
Ekonómovia majú dva protichodné pohľady na analýzu politiky prerozdeľovania. Zatiaľ to však vôbec nevyzerá, že by sa našiel paušálny a efektívny ekonomický model, ktorý by univerzálne fungoval všade a vždy.
Prvý pohľad ignoruje vplyv politiky na rozdelenie príjmov alebo majetku.
Pri takomto pohľade ekonómovia tvrdia, že politici by urobili lepšia, ak by sa radšej zamerali na efektivitu. Tento, často povrchný pohľad sa premieta do politík napríklad v podobe zavedenia uhlíkovej dane. Takáto forma dane zvyšuje efektivitu tým, že pokutuje za znečistenie, bez aktívnejšieho zásahu. Je to ale až príliš lacné riešenie pre znečisťovateľov. Na druhej strane majú uhlíkové dane tendenciu zasiahnuť aj chudobnejšiu vrstvu obyvateľstva, ktorá väčšiu časť svojich príjmov minie na pohonné látky. Ekonómovia sa zhodnú na tom, že daň by mala byť zavedená v každom prípade, ale mala by byť vyberaná iným spôsobom.
Tento pohľad je voľne založený na tom, že bez ohľadu na počiatočné rozdelenie bohatstva, povedie obchod k efektívnemu výsledku. Najlepší spôsob, ako distribuovať bohatstvo, je nezasahovať do obchodu, ale prispieť ľuďom na ich počiatočný majetok. Z tohto pohľadu by sa mala nerovnosť riešiť izolovane potom, keď prídete na to, ako dokážete najlepšie stimulovať trhy.
Druhý pohľad izolovane skúma dôsledky každej politiky.
Deje sa to čoraz bežnejšie, čiastočne vďaka rozvoju výpočtovej techniky, ktorá dokáže prostredníctvom simulačných modelov odhadnúť, nakoľko návrh zmení príjem každej sociálnej skupiny ešte pred tým, než by sa uviedol do praxe. Vo výsledku sa ale niektoré politické analýzy zabudnú zmieniť o "prínosoch rozdeľovania" alebo "distribučných nákladoch", alebo o čomkoľvek, čo politika navrhuje.
Dobrým príkladom je americký študentský dlh. Mnoho mladých má za Atlantikom pocit, že tento dlh je pre nich akútna stresujúca záťaž, ktorá brzdí ich schopnosť sporiť, povedzme na kúpu nehnuteľnosti. Napriek tomu, keď politici, ako Hillary Clintonová, navrhujú opatrenia na zníženie študentského dlhu, ekonómovia sú pripravení poukázať na to, že takýto krok sa nedá považovať za pomoc chudobným. Absolventi zarábajú viac ako priemer, navyše medzi študentmi s najväčším dlhom sú absolventi policajných škôl, ktorých čaká lukratívna kariéra. Podobne, ekonómovia radi poukazujú na to, že zo zvýšenia minimálnej mzdy nemajú väčšinu prospech tí najchudobnejší, keďže tieto domácnosti sú viac závislé na hodinovej mzde než na celkovom príjme. Takýmto politikám ekonómovia hovoria, "zle zacielené".
Ktorý pohľad zo spomínaných dvoch je ideálnejší? Prvý sa zdá byť postavený na hlavu, pretože v skutočnosti nie je možné dotácie jednoducho prerozdeliť. Nerovnosť často vyplýva z obchodu v priebehu času, niektorí ľudia sú na tom lepšie ako ostatní, v dôsledku toho musí byť redistribúcia prebiehajúci proces. Pri uprednostňovaní prerozdeľovania ekonómovia často spomínajú, že ide o politiky ako sa z daňovej úľavy vytvoria príjmy, ktoré navýšia mzdy chudobným pracujúcim. Vzhľadom na to, že ak zarobíte o niečo viac, stratíte štedrý štátny príspevok, len ťažko sa dá hovoriť o nejakej motivácii posunúť sa platovo o stupienok vyššie. Je to navyše pre štát nehospodárne, odborníci odhadujú, že až 24 % daňových zvýhodnení je nevhodne nastavených, keď sa ostatní pracovníci musia skladať v podobe vyšších daní, aby pokryli daňové úľavy pre istú časť obyvateľstva. A tieto vyššie daňové sadzby narúšajú ekonomiku.
Druhý pohľad sa dá byť rozumnejší. Pozrime sa opäť na študentský dlh. Keď britská vláda v roku 2010 zvýšila školné, chcela, aby jej reformy vyzneli "progresívne" a predstavila zložitý systém, v ktorom obyvatelia s vyššími príjmami platili vyššie dane. Nakoniec to ale vyznelo celkom bizarne, pokus prerozdeľovať len v rámci jednej skupiny, medzi absolventmi a nie naprieč celou spoločnosťou. Neexistuje totiž žiaden presvedčivý dôvod, aby nadštandardne zarábajúci absolventi, na rozdiel od ostatných nadštandardne zarábajúcich, všeobecne dotovali vzdelávanie.
Z toho plynie ponaučenie, že tvorba politiky musí byť komplexná. Návrhy nemožno posudzovať izolovane. Niekedy regresívne politiky a univerzálne dávky prinesú požadované ovocie, a to aj v prípade, že krajina netrpí veľkou príjmovou nerovnosťou. Zároveň je ale nerealistické očakávať, že všetky nápravné prerozdeľovania sa dajú zrealizovať prostredníctvom jedného idealizovaného kanála. Ak by sme sa sústredili na jedinú palebnú silu v jedinej oblasti, mohlo by to spôsobiť vedľajšie škody v rámci iných stimulov. Tak ako obvykle, ekonómovia asi urobia najlepšie, ak sa zbavia svojich najmenej overených predpokladov, nech už sú z ktoréhokoľvek spektra .
