oPeniazoch.sk, project syndicate Foto: thinkstock
Zavedenie dane z finančných transakcií v žiadnom prípade nie je bláznivá myšlienka, ale nie je to ani všeliek, za ktorý ju jej ľavicoví stúpenci považujú. A rozhodne ide o slabú náhradu hlbšej daňovej reformy na to, aby sa celý systém stal jednoduchším, transparentnejším a progresívnejším.
Spoločnosť starne, príjmová nerovnosť domácností sa prehlbuje. Úrokové sadzby zo štátneho dlhu nakoniec vzrastú a dane sa budú musieť zdvihnúť. V prvom kroku pre bohatých, ale jedného dňa príde na rad aj stredná vrstva. Žiadny čarovný prútik v tomto prípade neexistuje. Politicky vďačná myšlienka transakčnej "dane Robina Hooda" sa škaredo preceňuje.
Dane z finančných transakcií dnes v takej či onakej podobe používa rad rozvinutých štátov. Vo Veľkej Británii existuje niekoľko storočí "stamp tax" na predaj akcií, aj USA mali v rokoch 1914 až 1964 podobnú daň. Európska únia má na stole kontroverzný plán, ktorý by zdaňoval výrazne širšiu paletu transakcií.
V prezidentskej kampani amerického senátora Bernieho Sandersa sa vyslovuje široko poňatá daň zahŕňajúca akcie, dlhopisy aj deriváty (medzi ktoré patrí aj obrovský súbor zložitejších nástrojov, ako sú opcie a swapy). Jej stúpenci tvrdia, že takáto daň pomôže potlačiť sily, ktoré viedli k finančnej kríze, a vygeneruje fantastické príjmy, z ktorých sa budú financovať progresívne projekty, pričom na strednú vrstvu daňových poplatníkov nebude mať takmer žiadny vplyv. Pravdepodobná kandidátka Demokratickej strany, Hillary Clintonová, sa zatiaľ prihlásila k užšej verzii, ktorá by si brala na mušku najmä vysokofrekvenčných obchodníkov. Tí predstavujú značné percento všetkých akciových transakcií, pričom o ich spoločenskom prínose by sa dalo pochybovať. Je však celkom možné, že sa Clintonová postupom času prikloní k Sandersovej pozícii, ako už to urobila v iných otázkach. Donald Trump, predpokladaný kandidát Republikánskej strany, zatiaľ neformuloval žiadny súdržný postoj k tejto otázke, avšak jeho názory majú často až pozoruhodne blízko k Sandersovým postojom.
Nápad zdaňovať finančné transakcie siaha až do 30. rokov minulého storočia a spája sa s menom John Maynard Keynes. V 70. rokoch minulého storočia ho oprášil profesor z Yale a nositeľ Nobelovej ceny James Tobin. Predstava bola, Tobinovými slovami, že sa "vhodí piesok do súkolia" finančných trhov, aby sa trhy spomalili a vernejšie odrážali základné ekonomické ukazovatele. Toto odôvodnenie bohužiaľ teoreticky, ani v praxi príliš dobre nefunguje. Obzvlášť pomýlená je predstava, že zavedenie takýchto daní by podstatne zmiernili trendy vedúce k finančnej kríze v roku 2008. Stáročia skúseností s finančnými krízami, a to aj v krajinách s daňami z finančných transakcií presvedčivo ukazujú niečo úplne iné.
V skutočnosti je potrebná lepšia regulácia finančných trhov. Ťažkopádny a hlboko nedokonalý Dodd-Frankov zákon z roku 2010 s tisíckami stránok plných ustanovení predstavujúcich záchrannú brzdu, len máloktorý seriózny človek vníma ako dlhodobé riešenie. Oveľa lepším nápadom je donútiť finančné firmy k emitácii ďaleko väčšieho objemu majetku (akcií), ako to navrhuje Anat Admatiová zo Stanfordovej univerzity.
Čím viac sú banky nútené vyhodnocovať riziká na základe strát pre akcionárov, a nie vládnych sanácií, tým bezpečnejší systém bude. Základným problémom FTT je skutočnosť, že má skresľujúci efekt; tým, že stláča ceny akcií, napríklad firmám predražuje získavanie kapitálu. To v dlhodobom meradle znižuje produktivitu práce a mzdovú úroveň. Je pravdou, že všetky dane sú skresľujúci a vláda musí nejako vyberať peniaze. Ekonómovia však pokladajú dane z finančných transakcií za obzvlášť problémové, keďže pôsobia na sprostredkovateľskú činnosť, čo ich efekt zosilňuje. Skromná a úzko zameraná daň, ako je tá britská, zjavne tak veľké škody nespôsobuje, ale skromný je aj jej výnos.
Aby sa vybrali vyššie príjmy, museli by sa siete rozhodiť omnoho ďalej. Z toho dôvodu Sandersov plán pokrýva aj derivátové nástroje, ktoré by inak dane obchádzali napríklad tým, že by umožňovali ľuďom obchodovať s príjmovými tokmi z aktív bez zmeny ich vlastníctva. Rozšírenie dane na deriváty však nie je tak jednoduché, vzhľadom na ich zložitosť sa ťažko definuje, čo presne by sa malo zdaňovať. A s rozširujúcim sa dopadom dane začne byť ťažko rozpoznateľné, aký je jej konečný efekt na reálnu ekonomiku.
Rozhodne možno len ťažko posúdiť, či by sa prehnané odhady výnosu použité v Sandersovej kampani skutočne dali realizovať. Z radu štúdií vyplýva, že nie. Tvrdí sa, že USA môžu vybrať viac ako päťnásobok sumy, ktorú Veľká Británia vyberá zo svojej úzko pojatej dane. Táto suma by sa rovnala viac ako 10 % výnosu z dane z osobného príjmu. Problém tkvie v tom, že v mnohých oblastiach pravdepodobne dôjde ku kolapsu obchodovania a že sa rad finančných obchodov presunie do iných krajín. Ak bude zasiahnutý hospodársky rast, klesnú nakoniec výnosy z iných daní, a ak bude daň zahŕňať aj vládne dlhopisy, potom sa zvýšia náklady na pôžičky.
Ak hovoríme o potrebe rozsiahlej daňovej reformy, správne koncipovaná daň z finančných transakcií nemôže byť ničím viac než len malú súčasťou ďaleko rozsiahlejšej stratégie. Či sa už bude týkať reformy daňového systému, alebo regulácie finančných trhov.
Autorom je Kenneth Rogoff, profesor ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite, niekdajší hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.
