oPeniazoch.sk, New York Times Foto: thinkstock
Skutočnosť, že firmy zadržiavajú toľko ziskov, pôsobí ekonomicky absurdne. Najmä v súčasnosti, keď hotovosť vynáša len asi 2 % ročne, pokiaľ ju "zaparkujete" do dlhodobých amerických štátnych dlhopisov. Prečo portom americké podniky sedia na zhruba 1,9 bilióna dolároch v hotovosti? V historickom kontexte je to niečo nevídané, firmy boli zvyčajne skôr dlžníkmi než sporiteľmi.
Firmy by asi urobili lepšie, keby voľné peniaze investovali, napríklad do produktu, služby alebo akvizície, ktoré by im z každého dolára priniesli väčší výnos ako 2 centy. Vezmime si taký Google. Hodnota jeho novej materskej spoločnosti Alphabet prevyšuje 500 miliárd dolárov. Okolo 80 miliárd leží na bankových účtoch alebo v krátkodobých investíciách. Keď si teda kúpite akcie v hodnote 700 dolárov, získavate s nimi viac ako 100 dolárov hotovosti. S 80 miliardami by si Google mohol pokojne kúpiť Uber a jeho indického rivala Ola a stále by mu zostalo dosť v rezerve. Alebo by mohol rovno kúpiť Goldman Sachs, American Express či väčšinu MasterCard. Tiež by mohol rozmýšľať o akvizícii Costco, eBay alebo štvrtiny Amazonu. Iste by mu takéto transakcie zarobili viac ako 2 centy na 1 dolár.
General Motors je snáď najväčší extrém. Aktuálne drží takmer polovicu hodnoty seba samého v hotovosti. Apple viac ako tretinu. Keby firmy začali úspory míňať, nie iba peniaze hromadiť, ekonomika by okamžite začala rásť a vznikalo by viac pracovných miest s lepším mzdovým ohodnotením.
V 90. rokoch spoločnosti šetrili zo ziskov ďaleko menej. Kupovali budovy a stavali továrne. Čiastočne kvôli všetkým týmto korporátnym investíciám boli 90. roky obdobím nízkej miery nezamestnanosti a vysokej miery rastu. Americkej vláde sa darilo všetky tieto korporátne akcie zdaňovať, preto sa USA priblížili k splateniu veľkej časti dlhov, prvýkrát za 160 rokov.
Prečo sa teda korporácie stiahli zo zadlžovania a prešli k úsporám? Nájdete o tom nespočetné množstvo ekonomických článkov a teórií, z& ktorých vyplýva prozaickosť niektorých dôvodov. Podobne ako domácnosti môžu aj spoločnosti držať rezervu pre urgentné prípady alebo horšie ekonomické časy. A posledné roky boli obdobím nárastu rizika.
Korporácia musia byť tiež opatrnejšie pri "daňovej optimalizácii", ktorú zvyšok sveta nazýva vyhýbanie sa daniam. Držanie hotovosti a jej opatrné prelievanie medzi dcérami, najlepšie medzinárodnými, je skvelý nástroj pre zníženie daňových odvodov.
Ďalším dôvodom hromadenia hotovosti je stále silnejšia konkurencia pri hľadaní kandidátov na akvizície, najmä v sektoroch technológií a farmácie. Keď vstúpi Apple a Alphabet do rokovaní o kúpe menšie spoločnosti, každá ďalšia firma zvažujúca predložiť konkurenčné ponuky mimo hry vzhľadom k "nekonečným" zdrojom technologických gigantov. Paradoxne tak môžu vo finále hromady hotovosti pre firmu znamenať úspory, pretože vďaka nim minie na akvizíciu menej.
Aj keď prijmeme tieto vysvetlenia, ešte stále zostáva rad otáznikov. Firmy ako Alphabet alebo GM totiž držia oveľa viac hotovosti, ako možno fúziami a akvizíciami, rezervami a daňovú optimalizáciou vysvetliť.
Lee Pinkowitz, profesor z Georgetownskej univerzity, poukazuje na existujúci spor medzi dvoma znepriatelenými tábory ekonómov. Jedni veria, že hromadenie hotovosti je znakom nezdravej firmy. Potom je ale pokojne možné, že celý sektor je "prehnitý", takže nemá zmysel do neho investovať. Môže to byť aj tým, že šéfovia firiem majú niečo nekalé za lubom, a preto hromadia hotovosť, aby zamaskovali zlé rozhodnutia a udržali si miesta. Potom je tu ale úplne odlišný názor, a síce že voľný trh môže umožňovať manažmentu držať všetku hotovosť, ak je to čisto pre jeho vlastný prospech.
Spolu s kolegom Rohanom Williamsonom vytvoril Pinkowitz valuačný model, ktorý analyzuje, ako investori reagujú na rôzne úrovne hotovostných rezerv a ako hodnotí jeden dolár úspor rôznych spoločností zo 43 sektorov. Závery analýzy naznačujú, že obe teórie sú určitým spôsobom pravdivé. Pre niektoré odvetvia je hromadenie hotovosti späté s negatívnymi výsledkami. Keď mediálne spoločnosti alebo výrobcovia lietadiel hromadia hotovosť, investori považujú tieto peniaze za menej hodnotné (asi okolo 40 centov za jeden dolár).
Sektor obrany a uhoľné spoločnosti sú vnímané ešte ďaleko horšie, ich dolár úspor je hodnotený dokonca negatívne. Trh sa v ich prípade obáva účelového rokovania manažérov a necenia si ich rozhodnutie šetriť. Pre iné odvetvia je dolár hodnotený pozitívne. U farmaceutických spoločností je to 1,50 USD a pri softvérových firmách cez 2 USD na dolár. Investori podľa všetkého dôverujú technologickým korporátnym šéfom, ako je Larry Page z Alphabet, že dokážu využiť peniaze dômyselnejšie než investori. Automobilky, výrobcovia zdravotníckej techniky a ďalšie sú tými, čo hromadia najviac hotovosti. Veľkú časť z 1,9 bilióna dolárov záhadných úspor tak možno držia firmy preto, že je za ne akciový trh odmeňuje. Manažment, aj investori v prípade týchto sektorov veria, že príde niečo veľké, kľúčové, ale nevedia iste, čo to bude.
Počas 20. storočia sa vyspelé ekonomiky presunuli od poľnohospodárskeho hospodárstva ťahaného koňmi a slnečnými lúčmi cez priemyselnú ekonomiku napájanú elektrinou a hnanú motormi až k informačnému veku založenom na technológiách zo Silicon Valley.
Každá prelomová spoločnosť musela investovať do novej veci, ktorá sa ešte len začínala prebojovávať na trh. Najskôr to boli veľké, drahé investície do budov, následne do strojov a dnes do počítačových technológií. V súčasnosti je hodnota tvorená ďaleko viac novými myšlienkami a spôsoby interakcie. Nápady prichádzajú a šíria sa ďaleko rýchlejšie a ich hodnotu je oveľa zložitejšie odhadnúť. Práve nemožnosť ohodnotiť internetové spoločnosti stála za vznikom akciovej bubliny z prelomu tisícročia, známej ako dotcom.
Keby si korporátni lídri a investori skutočne mysleli, že budúcnosť je pochmúrna a inovácie a ekonomický rast spomaľujú, prečo by chceli všetku tú hotovosť držať? Jej hromadenie preto skôr poukazuje na ich očakávania, že budúca prelomová inovácia môže byť doslova "za rohom".
