oPeniazoch.sk, Wolf Street Foto: SITA
Po tom, čo Alexis Tsipras ponižujúco kapituloval tento pondelok, mnohé vlády po celej Európe si kolektívne vydýchli úľavou. Aj keď niet pochýb, že s určitou mierou škodoradosti. Najhlasnejší povzdych pravdepodobne nezaznel v Berlíne, ako by sa dalo tušiť, ale v Madride, kde by po možnom triumfe SYRIZY hrozilo, že v blížiacich sa voľbách sa k moci dostane niekto úplne iný.
Bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis spolu s Tspirasom chronicky podcenili silu opozície voči novej gréckej dlhovej dohode medzi vládami periférnych krajín Portugalska, Španielska, Talianska a Írska. "Najväčšou nočnou morou" vlád krajín s najväčšími dlhmi, ako je Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Írsko, "bol náš úspech". Mohli sme uspieť pri vyjednávaniach aj s lepšou dohodu, ktorá by ich ale politicky zlikvidovala. V takom prípade by sa museli zodpovedať svojim vlastným ľuďom, prečo nekonali tak, ako my."
Na rozdiel od SYRIZY, španielska vláda tancuje tak, ako píska Trojka, a to po celé jej funkčné obdobie. Výsledkom je, podľa španielskeho premiéra Mariana Rajoya, nebývalý ekonomický obrat. Ten by podľa slov ministra financií a verejnej správy, Cristobala Montoroa, mal slúžiť ako príklad pre celý svet.
Na papieri môžu mať Rajoy a Montoro pravdu. Španielska ekonomika sa skutočne javí, že šľape na plné obrátky. Vo svojom najnovšom štvrťročnom hospodárskom výhľade, španielska banka BBVA reviduje rast HDP v roku 2015 pre Španielsko z 2,7 % na 3 %. To nie je žiadny neúspech pre ekonomiku, ktorá pred troma rokmi bolo v najhlbších kŕčoch recesie.
Je tu ale jeden problém. Rast HDP v Španielsku, rovnako ako kdekoľvek inde, hovorí len časť príbehu, aj keď tú dôležitejšiu. Zatiaľ čo takmer všetci, ekonómovia, novinári, eurokrati, Trojka a dokonca aj mnoho španielskych občanov zúfalo lipne na sne, že to najhoršie je za nami, vedome ignorujú jeden malicherný fakt. Vládna verzia príbehu je plná nepresností.
Rajoy vyhral posledné voľby v novembri 2011, verejný dlh v Španielsku rástol rýchlejším tempom, než kedykoľvek v histórii po Francovi. Za posledných tri a pol roka vládnych "úsporných opatrení, pribudlo do celkovej zadlženosti krajiny ohromujúcich 590 miliárd eur dlhu, čo je ekvivalent 30 % HDP.
Vládne výdavky na regionálnej úrovni sa aj naďalej vymykajú kontrole. Len v minulom roku, regionálne vlády vzali na seba ďalších 27 miliárd dlhu, na konci roka 2014 sa celkový kombinovaný dlh dostal na úroveň 236 miliárd eur, čo zodpovedá 22,4 % HDP. Ako El Economista varuje, Španielsko sa skladá z mnohých malých Gréciek, kde sa opatrenia míňajú účinkom, pretože najhoršie regióny sú plné korupcie. Patrí medzi ne aj Valencia, ktorá je najviac skorumpovaná regionálnou vládou. Navyše práve utrpela poníženie, keď ako prvý španielsky región dostala od Bruselu pokutu za "manipuláciu svojho vlastného rozpočtu".
Parlamentné voľby sa v krajine nebezpečne blížia a Rajoy má jasnú misiu: získať čo najviac hlasov tak rýchlo, ako je to len možné. Úsporné opatrenia boli pozastavené a výdavky sú na vzostupe ako na miestnej, tak aj celoštátnej úrovni, zatiaľ čo daňové škrty plánované na začiatok budúceho roka boli odložené. Príkladnom politického zúfalstva bol krok, kedy vláda dokonca priznala časť dodatočných miezd štátnym zamestnancov, v takej miere, ako si ich užívali počas predkrízových rokov hojnosti.
Ale ako je možné nazvať túto situáciu oživením, keď viac ako jeden z piatich ľudí je stále nezamestnaný? Je to fraška, v súčasnosti patrí Španielsko k trom regiónom Európy s najvyššou nezamestnanosťou. Je tiež členom OECD s najvyššou mierou nezamestnanosti medzi mladými do 25 rokov a nad 55 rokov, a opäť sú čísla vyššie než v Grécku! Inými slovami, tzv. zotavenie Španielska je ekonomický ekvivalent výroku Publiusa Corneliusa Tacitusa: "Pustošia a hovoria tomu mier."
Po opakovanom absolvovaní záťažových testov ECB, zostávajú najväčšie banky Španielska, rovnako ako väčšina z najväčších bánk v Európe, chronicky podkapitalizované. Práve tam treba hľadať podstatu rastúceho dlhu. Nedávne odhady hovoria o tom, že počet nebonitných úverov dosiahol v Španielsku okolo 9 až 10 % z celkových bankových úverov, čo predstavuje ekvivalent, podľa analýzy uskutočnenej Wall Street Journal, približne 120 miliardám eur. Začína to byť v Španielsku zúfalé, zatiaľ čo MMF navonok žiaden problémy nekomunikuje, Rajoy & Co láka aj naďalej nič netušiacich voličov so sľubom zníženia daní, zatiaľ čo v zákulisí sa ticho pripravuje základ pre novú záchranu bánk. A to nielen v Španielsku, ale aj v Taliansku.
Španielsko je najviac závislé na ekonomike Južnej Ameriky. Tento regiónu, okrem toho, že spomaľuje v raste, je aj primárnym (ak nie jediným) zdrojom mnohých najväčších spoločností Španielska. Banka HSBC sa chce čo najskôr vysťahovať z regiónu, dvom najväčším španielskym bankám, Santander a BBVA, dvojnásobne klesli vklady. V septembri, v prípade, že Federálny rezervný systém nezvýši úrokové sadzby, to pokojne môže znamenať odliv kapitálu z celej Latinskej Ameriky. To by ale španielske spoločnosti veľmi pocítili, niektoré by mohli dokonca potrebovať aj vládnu pomoc.
Premiér Rajoy ale opakuje, že Španielsko nie je Grécko. Rovnako tak nie je ani Ugandou, povedal so svojou obvyklou úrovňou taktu a diplomacie. V mnohých ohľadoch má Rajoy pravdu: aj keď má Španielsko podobnú úroveň korupcie ako Grécko, môže sa pochváliť oveľa väčšou, pokročilejšiou ekonomiku s vyššou úrovňou produktivity, lepšou infraštruktúrou a oveľa väčším vonkajším trhom. Z tohto hľadiska je porovnávanie bezpredmetné. Ale to neznamená, že Španielsko nebude trpieť kvôli vlastným obrovským politickým a ekonomickým problémom, z ktorých väčšina sa dokázala zamiesť pod koberec kvôli politickej účelnosti. Inými slovami, Španielsko je Španielsko, a to samo o sebe by mal byť dosť veľký dôvod na starosti. Neexistujú totiž žiadne hranice, ako ďaleko sú schopné naše zvolené vlády zájsť pri ochrane záujmov a privilégií oligarchov a oligopolov.
Autorom je Wolf Richter pre Wolf Street.
