oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:SITA
Silnejúci hašterenie a zatrpknutosť v Európe môžu ľuďom zvonku pripadať ako nevyhnutný výsledok toho, čo sa odohráva medzi Gréckom a jeho veriteľmi. Európski predstavitelia konečne začínajú odhaľovať pravú podstatu prebiehajúceho dlhového sporu, pričom odpoveď nie je príjemná: oveľa viac než o peniaze a ekonómiu tu ide o moc a demokraciu.
Ekonomické pozadie programu, ktorý "trojka" (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond) pred piatimi rokmi vnútila Grécku, je samozrejme hrôzostrašné a jeho výsledkom bol pokles gréckeho HDP o 25 %. V celých dejinách mi nenapadá žiadna depresia, ktorá by bola tak premyslená a mala tak katastrofálne dôsledky: napríklad miera nezamestnanosti mladých Grékov dnes presahuje 60 %.
Je znepokojujúce, že trojka odmietla prijať zodpovednosť za ktorýkoľvek z týchto následkov alebo priznať, ako zlé boli jej predpovede a modely. Ešte prekvapivejšie však je, že sa európski predstavitelia ani nepoučili. Trojka stále vyžaduje, aby Grécko do roku 2018 dosiahlo primárny rozpočtový prebytok (vrátane úrokových platieb) vo výške 3,5 % HDP.
Ekonómovia z celého sveta odsúdili tento cieľ ako represívny, pretože snaha o jeho dosiahnutie bezpochyby prinesie ešte hlbší pokles. Aj keby sa grécky dlh reštrukturalizoval za akúkoľvek predstaviteľnú hranicu, krajina zostane v depresii, ak sa tamojší voliči vyslovia v bleskovom víkendovom referende pre schválenie cieľov trojky.
Pokiaľ ide o premenu veľkého primárneho deficitu v prebytok, máloktorá krajina dosiahla niečo podobné ako Gréci za posledných päť rokov. A hoci si to vyžiadalo extrémne vysoké náklady v podobe ľudského utrpenia, nedávne návrhy gréckej vlády prešli veľký kus cesty smerom k splneniu požiadaviek veriteľov.
Malo by to zaznieť jasne: takmer žiadne peniaze z obrovskej sumy zapožičané Grécku do tejto krajiny neprídu. Použili sa na výplatu veriteľom zo súkromného sektora, vrátane nemeckých a francúzskych bánk. Grécko dostalo obyčajnú almužnu, ale zaplatilo vysokú cenu za zachovanie bankových sietí týchto krajín. MMF a ostatní "oficiálni" veritelia nepotrebujú peniaze, ktoré požadujú. Pri pokračovaní obvyklého scenára by boli prijaté sumy s najväčšou pravdepodobnosťou opäť zapožičané Grécku.
Znovu však opakujem, že o peniaze tu nejde. Ide o to, aby sa Grécko pomocou "lehôt" prinútilo k poslušnosti a aby prijalo neprijateľné, nielen úsporné opatrenia, ale aj ďalšie regresívne a represívne politické recepty.
Prečo by to však Európa robila? Prečo sa vedúci predstavitelia Európskej únie bránia referendu, a dokonca odmietajú o pár dní predĺžiť lehotu 30. júna pre ďalšiu grécku splátku MMF? Vari Európa nestojí na demokracii?
Grécki občania v januári hlasovali pre vládu, ktorá bola odhodlaná ukončiť úsporné opatrenia. Keby táto vláda jednoducho plnila svoje sľuby z predvolebnej kampane, už by návrh odmietla. Ona však chcela dať Grékom šancu, aby túto otázku, tak kritickú pre budúcu prosperitu krajiny, znovu zvážili.
Tento záujem na legitimite odvodenej od ľudu je nezlučiteľný s politikou eurozóny, ktorá nikdy nebola príliš demokratickým projektom. Vlády väčšiny členských štátov nežiadali občanov o súhlas s odovzdaním menovej suverenity svojej krajiny ECB. A keď to Švédsko urobilo, povedali Švédi nie. Chápali, že keby ich menovú politiku určovala centrálna banka, ktorá sa jednostranne zameriava na infláciu, zvýšila by sa nezamestnanosť (a zároveň by sa nedostatočná pozornosť venovala finančnej stabilite). Ekonomika by utrpela, pretože ekonomický model tvoriaci základ eurozóny bol založený na mocenských vzťahoch znevýhodňujúcich zamestnanca.
A skutočne, dnes, 16 rokov potom, čo eurozóna tieto vzťahy inštitucionalizovala, vidíme priamo protipól demokracie, keď si mnohí európski predstavitelia želajú koniec ľavicovej vlády premiéra Alexisa Tsiprasa. Koniec koncov je extrémne nepohodlné mať v Grécku vládu, ktorá sa tak silne stavia proti tým typom politiky, ktoré v toľkých rozvinutých krajinách toľko zvýšili nerovnosť, a ktorá je tak odhodlaná obmedziť nezriadenú moc bohatstva. Ako by európski predstavitelia verili, že nakoniec dokážu zvrhnúť grécku vládu tým, že ju nátlakom donútia prijať dohodu, ktorá ide proti jej mandátu.
Je ťažké radiť Grékom, ako majú 5. júla hlasovať. Žiadna alternatíva, súhlas s podmienkami trojky či ich odmietnutie, nebude jednoduchá a obe so sebou nesú obrovské riziká. Hlasovať pre by znamenalo takmer nekonečnú depresiu. Vyčerpaná krajina, taká, ktorá už predala všetky svoje aktíva a z ktorej emigrovali všetci bystrí mladí ľudia, by snáď konečne dosiahla odpustenie dlhov, a keby degradovala na strednepríjmovú ekonomiku, snáď by konečne dosiahla pomoc od Svetovej banky. K tomu všetkému by snáď mohlo dôjsť v budúcom desaťročí alebo možno v tom nasledujúcom.
Naopak hlasovať proti by aspoň otvorilo možnosť, že Grécko, krajina so silnou demokratickou tradíciou, vezme osud do vlastných rúk. Gréci by mohli získať príležitosť zabezpečiť si budúcnosť, ktorá možno neprinesie takú prosperitu ako minulosť, ale je oveľa nádejnejšia než bezohľadná mučivá prítomnosť.
Viem, ako by som hlasoval ja.
Autorom je Joseph E. Stiglitz, laureát Nobelovej ceny za ekonomiku.
