oPeniazoch.sk, bloombergview Foto: SITA
Firmy v Európskej únii sú pre čínskych investorov silným magnetom. Ich ciele sa posúvajú čoraz vyššie. Stačí sa pozrieť na posledné dva príklady, keď prejavili záujem o súbor objektov na berlínskom Potsdamer Platz, či o talianskeho výrobcu pneumatík Pirelli. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu sa Európa domnieva, že čínski investori, ktorí neraz zastupujúci štátne záujmy, sú o niečo prijateľnejší, než povedzme, tí ruskí.
Až do roku 2011 bola Čína najväčším príjemcom európskych investícií. Ale potom prišla dlhová kríza, ktorá stlačila dolu cenu aktív. Niektoré vlády sa zúfalo snažili privatizovať a vychytené firmy zostali menej náročné na potenciálnych investorov. Čínski nákupcovia získali Volvo vo Švédsku, veľký podiel v Peugeot Citroen, našli si cestu do módneho domu Sonya Rykiel vo Francúzsku, do prístavu Pireus v Grécku, reštaurácií Pizza Express a vstúpili aj do biznisu s luxusným oblečením prostredníctvom výrobcu Aquascutum vo Veľkej Británii.
V minulom roku, keď sa podpísali dohody s Peugeotom a Pizza Expressom, čínske fúzie a akvizície v Európe vytvorili nový rekord. Hoci sa objem čínskej investície zvýšil aj v USA, čo je už viac ako čo prúdi z USA do Číny, predsa sa Európa ukázala ako príjemnejší partner.
Čína má len asi 1 percento priamych európskych zahraničných investícií, niet sa čoho obávať. Ale toto číslo nezahŕňa miestny boom súkromných čínskych investícií, ako sú tie do portugalských či lotyšských nehnuteľností v rámci programu "zlaté vízum". Európa je relatívne lacná, je otvorená, a je tu niečo, po čom čínske firmy idú: technológie a známe mená.
Dohoda s Pirelli patrí k tomu druhému. Záujemca o kúpu, China National Tire & Rubber Company, ktorá je súčasťou štátneho gigantu ChemChina, predá 20 miliónov pneumatík ročne. Napriek tomu nikto nikdy nepočul o ich značkách ako sú Rubber Six a Aeolus. Nemá slávnu pretekársku históriu, ani preslávený kalendár ako Pirelli. Talianska spoločnosť sa ale zdá byť nadhodnotená. Obchoduje sa na 23 násobku zisku, v porovnaní s 16 násobkom u Michelin a 11 násobkom kórejskej Kumho. Je to piata najcennejšia značka pneumatík na svete, ďalšie dve európske v prvej päťke sú Michelin a Continental. Obe spoločnosti sú ale oveľa väčšie a predstavujú tým omnoho nemotornejšie ciele z pohľadu akvizície.
Mohlo by vás zaujať: Čínska hospodárska moc vo svete porastie aj vďaka Európe
Pre ambiciózneho záujemcu s dostatkom peňazí a výrobných kapacít je Pirelli perfektným riešením. Má trhovú hodnotu iba 7,5 miliardy dolárov, čo je to v porovnaní s vlaňajšími príjmami ChemChina, ktoré dosiahli takmer 40 miliárd? Meno Pirelli poženie čínskeho obrieho výrobcu k medzinárodným úspechom. Je to trochu ako keď čínska spoločnosť Geely kúpila Volvo, ani to nebolo kvôli technológiám, omnoho zaujímavejšie je medzinárodné uznanie. Trh však už prestrelil počiatočnú cenovú ponuku od ChemChina, cena tak musela ísť hore. Pirelli je už príliš drahé na to, čo pôvodne chcela predĺžená ruka čínskej vlády.
V čom spočíva problém?
Väčšina čínskych investícií v Európe ide do existujúcich zavedených firiem. Na tom nie je nič zlé, cezhraničný obchod je dnes úplne bežný. Za pozornosť ale určite stojí, že takmer žiadna nesmeruje do projektov na zelenej lúke. Keď staré európske značky padnú do rúk čínskych štátnych podnikov, má to vplyv na geopolitiku. Európske krajiny tak v skutočnosti prepožičiavajú časť svojho dedičstva chobotnici, prostredníctvom ktorej sa čínska vláda snaží rozšíriť svoj globálny vplyv. "V tejto chvíli sa čínske investície môžu javiť ako peniaze padajúce z neba, ale mohlo by sa to obrátiť… na trójskeho koňa, ktorým sa zavádza čínska politika a čínske hodnoty do srdca Európy," píše vo svojej správe z roku 2014 Sophie Meunierová z Princetonskej univerzity.
Európski investori sú v Číne nútení zriadiť spoločné podniky s čínskymi partnermi. V určitých priemyselných odvetviach platia aj ďalšie obmedzenia. Európska únia sa snaží o väčšiu otvorenosť, ale tým zostáva v nevýhode. To už nie je len o vzájomnosti. Otvorenosť voči investíciám čínskych štátnych subjektov znamená podporu režimu, ktorý nemusí byť nutne pre Európu priateľským a rozhodne nezdieľa európske hodnoty. Nie je to o nič lepšie, než otvoriť európske trhy ruským štátnym energetickým gigantom ako sú Rosnefť a Gazprom. Oni by radi skúpili všetko, čo by sa dalo, len aby posilnili vyjednávaciu pozíciu Moskvy voči EÚ.
V týchto dňoch sa európske vlády obávajú ruských investícií, dokonca aj tých súkromných. Pozrime sa na príklad ruského miliardára Michaila Fridmana, ktorý sa snaží investovať kapitál mimo dosahu prezidenta Vladimíra Putina. Je nepochopiteľné, že problémy mu pri tom nerobí Putin, ale britská vláda. Tá sa snaží zablokovať akvizíciu dcérskej firmy nemeckej RWE na ťažbu ropy a zemného plynu v Severnom mori prostredníctvom Fridmanovej luxemburskej spoločnosti LetterOne. Nie je jasné, prečo ruské investície nie, ale Dongfeng Motor, alebo ChemChina v rukách čínskej vlády, áno.
Európa potrebuje ucelenú politiku na riešenie priamych zahraničných investícií. Musia sa stanoviť jasné pravidlá, čo je prípustné a čo nie, ktorí investori sú vítaní a ktorí nie. Rovnako by sme mali požadovať od zahraničných štátnych podnikov, aby spolupracovali s miestnymi partnermi a mali len menšinové podiely v spoločných firmách. Zároveň by sme mali dať väčší priestor súkromným subjektom. Samozrejme, že v Číne môžu aj súkromné spoločnosti slúžiť ako nástroje vládnej politiky. Ale aspoň ide o trhové subjekty, ktoré si zaslúžia rovnakú príležitosť súťažiť.
Autorom je Leonid Bershidsky z Bloombergview.
