oPeniazoch.sk, finmag Foto: SITA
Plánujete hokejový výlet v súvislosti s prebiehajúcim majstrovstvami sveta? O politickej situácii, alebo o ľudských právach v tejto krajine sa už toho napísalo veľa. Je čas na pár slov aj o ekonomickej každodennosti obyčajných Bielorusov.
Po príchode do Bieloruska treba mať na pamäti, že hoci ste si pred cestou zakúpili cestovné poistenie, musíte si zaobstarať ešte jedno, bieloruské. Nejde o nijak závratnú čiastku, pol dolára na deň pobytu, ale celá záležitosť je spojená s so zdĺhavým papierovaním. Po platbe v eurách alebo dolároch, tieto meny sú preferované, vám vydajú späť miestne bieloruské ruble. A hneď niekoľko tisíc. Vitajte v krajine miliónových platov a tridsaťpercentných úrokov!
Od rozpadu Sovietskeho zväzu Bielorusi nepoznajú stabilnú menu, píše portál finmag. Prvá inkarnácia bieloruského rubľa, ktorú zdobili veveričky, zajace, vlci a ďalšie zvieratá, niesla nízke nominály, najvyššou bankovkou bolo sto rubľov. Menu štátna banka tlačila ako o preteky, krajina prešla hyperinfláciou a behom pár rokov mali Bielorusi onú pochybnú česť platiť za chlieb miliónovými bankovkami.
V roku 2000 prišla menová reforma, ktorá však nepriniesla radikálnejšie kroky ako škrtnutie troch núl z nominálu všetkých bankoviek. Zo starého rubľa (BYB) sa stáva nový rubeľ (BYR) a inflačné jazda môže pokračovať. Zatiaľ čo na začiatku storočia bola najvyššou bankovkou päťtisícka, postupne pribudla desaťtisícka (apríl 2001), dvadsaťtisícka (január 2002), päťdesiattisícka (december 2002), stotisícka (2005) a od roku 2012 je v obehu dvestotisícka, teda bankovka, ktorá mala koncom apríla 2014 kúpnu silu približne dvadsiatich dolárov, teda asi 14,50 eura.
S vysokou infláciou sa pochopiteľne spájajú aj vysoké úroky. V posledných rokoch sa úroky z hypoték pohybovali nad 25 percent ročne, nebola by to však socialistická krajina, ak by nepodporovala mladých, seniorov, rodiny, vojakov, štátnych zamestnancov… V podstate takmer každého, kto vie vyplniť správny formulár. S dotáciou tak môžu ľudia dosiahnuť úrokové sadzby hlboko pod trhovou mierou, väčšinou okolo päť percent ročne, v niektorých prípadoch ale až okolo jedného percenta ročne.
Pretože bieloruský rubeľ je pre dlhodobé uchovanie hodnoty nepoužiteľný, využívajú Bielorusi na ochranu svojho majetku pred infláciou rôzne alternatívy. Sú to úspory v dolároch, alebo aj nákup nehnuteľnosti so štátnou dotáciou. Úrokové sadzby okolo piatich percent sú hlboko pod mierou inflácie, dotované hypotéky tak ponúkajú atraktívnu príležitosť, ako dosiahnuť aspoň určitú ochranu majetku. Nie je teda divu, že pre splnenie podmienok na udelenie dotácie sú ľudia ochotní uzatvárať falošné manželstvá, pripisovať si do miesta bydliska babičku, len aby papierovo zhoršili svoju bytovú situáciu, alebo žiť desať rokov na vysokoškolských internátoch, čo je jeden z parametrov, za ktorý je dotácia udeľovaná. V posledných rokoch sa tak v Bielorusku nafúkla ohromná realitná bublina, ktorej charakteristickým rysom sú nové sídliská uprostred pustých plání za mestom.
Je potrebné poznamenať, že realitný trh pokrivený takto silnými dotáciami má svoje špecifiká. Je napríklad pravidlom, že byty v novostavbách sú odovzdávané majiteľom bez akéhokoľvek vybavenia a podlahovej krytiny, maľbu či sanitárne vybavenie si zariaďuje každý na vlastnú päsť. Podobne aj kvalita novostavieb trpí a zánovné budovy sužujú po pár rokoch neduhy plynúce z výstavby "horúcou ihlou", ako je rýchla degradácia fasády či opadávanie obkladov v spoločných priestoroch budovy.
Bielorusko je dobrým príkladom toho, ako vyzerá krajina, kde už takmer sto rokov panuje socializmus. Po sedemdesiatich rokoch sovietskeho plánovania je krajina posledné štvrťstoročie ovládaná silnou rukou centrálnej vlády. Najväčšie sektory ekonomiky, ktorými sú zdravotníctvo, školstvo, stavebníctvo, priemysel, sú v rukách štátnych úradov a podnikov. Zdanlivo toto usporiadanie funguje výborne. Krajina má dlhodobo rekordne nízku nezamestnanosť okolo pol percenta. Pohľad pod ružovú štatistickú pokrievku však dáva tušiť, že nie je čo závidieť. Bieloruský absolvent musí povinne nastúpiť do dvojročného pracovného pomeru do štátneho podniku, školy, úradu či vidieckeho kolchozu. Práca je prideľovaná na základe študijných výsledkov, rodinnej situácie a v neposlednom rade aj správnych známostí a tučných obálok. Okrem toho čelia mladí Bielorusi vyhliadke na povinnú vojenskú službu, rok a pol alebo rok, podľa dosiahnutého štúdia.
Ani po odslúžení uvedených povinností nečaká na bieloruského zamestnanca žiaden med. Práca v niektorom z nespočetných štátnych podnikov totiž môže prejsť v plnohodnotné otroctvo. Tak ako bolo nedávno trinástim tisícom pracovníkov zakázané dať výpoveď pod hrozbou navrátenia zarobenej mzdy.
Je teda pochopiteľné, že do zamestnaneckého pomeru sa mladí príliš nehrnú. Majú na výber dve alternatívy. Buď si založia vlastnú drobnú živnosť, alebo emigrujú. V prvom prípade stojí za zmienku výnimočné umiestnenie Bieloruska v rebríčku Doing business, konkrétne ukazovateľa Starting a Business, kde krajina skončila na pätnástom mieste na svete. Bielorusi masovo vlastnia malé firmičky, väčšinou zamerané na poskytovanie lokálnych služieb, ako sú rôzne opravy a drobný obchod. V hlavnom meste Minsku vznikajú aj nádejné internetové start – upy. Bieloruské zákony totiž umožňujú pomerne jednoducho podnikať na vlastnú päsť, prípadne so zamestnancami z radov príbuzných, väčšie firmy so zamestnancami však narážajú na nevľúdny zákonník práce.
Internetové start – upy a živnosti však nie sú lákavou cestou pre väčšinu mladých. Niet divu, že podľa výskumu z roku 2013 len 13,7 percent mladých Bielorusov chce v rodnej krajine zostať a veľa ich nakoniec emigruje, najčastejšie do susedného Ruska. Treba spomenúť aj neustále obavy z budúceho menového vývoja. Národným športom Bielorusov totiž nie je ani tak hokej, ako skôr šprint s výplatou do zmenární. Priemerná bieloruská mzda vo februári 2014 bola 5 400 000 bieloruských rubľov, teda niečo málo cez 500 dolárov. O rok skôr to pritom bolo 4 700 000 bieloruských rubľov.
Bielorusko skrýva množstvo ďalších prekvapení, milých aj nemilých. Všadeprítomné tržnice a absenciu hypermarketov, vodku v litrových baleniach, stovky kilometrov človekom nedotknutých lesov a jazier, žiguláky, kapce či šedivú bezútešnosť obrích sídlisk. To však vidieť nemusíte, ak sa za hokejom vyberiete do nedávno otvorenej supermodernej Minsk Arény. Ako však doterajšie skúsenosti ukazujú, podobné nablýskané budovy a športové podujatia svetového významu nebývajú ničím iným než Potemkinovou dedinkou, odvádzajúcou pozornosť od ťažkostí všedného života väčšiny populácie usporiadateľskej krajiny.
