oPeniazoch.sk, project-syndicate Foto:SITA
Podľa oficiálnej verzie sa popredné svetové centrálne banky spoločnými silami snažili obmedziť globálnu finančnú krízu. Skutočnosť je ale iná, kľúčovú úlohu zohral Fed.
Balzacov najväčší román Stratené ilúzie končí tým, že "oficiálna história" je klamstvo a o skutočnej histórii sa možno dozvedieť len z "tajnej histórie". Ukryť škandalózne pravdy dejín je možné na veľmi dlhý čas, no dnes je už situácia iná. Nič to nereprezentuje jednoznačnejšie ako prípad globálnej finančnej krízy.
Oficiálna verzia hovorí o tom, že Federálny rezervný systém USA, Európska centrálna banka a ďalšie centrálne banky vzájomne koordinovali prijaté opatrenia, s cieľom zamedziť katastrofe v globálnom finančnom systéme. Zápisy z rokovaní hlavného rozhodovacieho orgánu Fedu z roku 2008, ktorým je Výbor pre voľný trh, sa len nedávno dostali na verejnosť. Vyplýva z nich, že Fed sa stal počas krízy svetovou centrálnou bankou, pričom aj naďalej slúžil prevažne americkým záujmom.
Najvýznamnejšie stretnutia sa odohrávali od 16. septembra do 28. októbra, teda po páde americkej investičnej banky Lehman Brothers. Rokovania boli zamerané na prijatie dohody o menovom swape, aby sa zabezpečila primeraná likvidita. Fed poskytoval dolárové úvery bankám za ktoré platili vlastnou menou, tieto pôžičky potom po určitej dobe odkúpil späť za rovnaký kurz, k čomu sa prirátali úroky. Tým sa zabezpečilo, že centrálne banky mali dostatočné množstvo dolárov, potrebných na úverovanie domácich finančných inštitúcií, ktoré sa ocitli v núdzi. To platí najmä pre európske centrálne banky, ktoré po stiahnutí amerických investorov bojovali s dolárovým nedostatkom.
Európska centrálna banka bola medzi prvými bankami, ktoré sa dohodli s Federálnym rezervným systémom, neskôr sa rovnakou cestou pustili aj centrálne banky ostatných vyspelých ekonomík, vrátane švajčiarskej, japonskej a kanadskej. Počas októbrového stretnutia sa pripojili aj štyri rozvíjajúce sa ekonomiky, kľúčové z diplomatického a ekonomického hľadiska. Mexiko, Brazília, Singapur a Južná Kórea získali podpísali s Fedom dohodu, ktorá im zabezpečila po 30 miliárd dolárov.
Hoci Fed vystupoval ako globálna centrálna banka, prijaté rozhodnutia zodpovedali primárne americkým záujmom. Žiadosti o swapové dohody Fed niektorým krajinám dokonca odmietol. Ešte dôležitejšie bolo zavedenie transakčných limitov, hoci podstatou konečného veriteľa centrálnych bánk je tradične poskytnúť neobmedzené zdroje. Keďže Fed dokáže vydať akékoľvek množstvo amerických dolárov, nikto voči nemu nemôže zaujať špekulatívnu pozíciu. Naopak pre Medzinárodný menový fond (MMF) zabezpečujú členské štáty len obmedzený, konečný zdroj.
Rastúca medzinárodná úloha Fedu od roku 2008, poukazuje na zásadné zmeny v globálnej menovej politike. Medzinárodný menový fond bol vytvorený v čase, keď sa krajiny sa stali obeťami pravidelných hodnotení newyorských bankárov. Vznik MMF bol dôležitým prvkom medzinárodného poriadku vytvoreného po druhej svetovej vojne. Menový fond mal za úlohu pracovať ako univerzálny bezpečnostný mechanizmus, bez toho, aby sa dal zneužiť na diplomatické záujmy.
Aktuálne zverejnené dokumenty Fedu jasne ukazujú, že úloha MMF sa dostala na okraj záujmu, v neposlednom rade aj kvôli tomu, že MMF nedokázal prijať účinné opatrenia. V skutočnosti sa úloha MMF začala oslabovať už na začiatku krízy, hlavne kvôli rozšírenej predstave, že dlhodobo bude pretrvávať nízky dopyt po zdrojoch.
V roku 2010 sa Medzinárodný menový fond snažil oživiť svoju úlohu tým, že sa označil za hlavného operatéra krízy eura. Začalo to úlohou vo financovaní gréckeho záchranného balíčka. Avšak odkryté tajné skutočnosti poukázali na to, ako sa globálna menová vláda vybrala úplne iným smerom.
Faktom je, že grécky záchranný balíček podporovali len USA a členské štáty EÚ. Hlavné rozvíjajúce sa ekonomiky boli razantne proti tomuto kroku. Zástupca Brazílie označil záchranný balíček ako pomoc súkromným veriteľom Grécka, najmä ako pomoc pre európske finančné inštitúcie. Rovnako aj zástupca Švajčiarska toto riešenie odsúdil.
Nebezpečenstvo náhleho kolapsu eurozóny vyvolalo nekonečné debaty o tom, ako sa budú odpisovať dlhy a čo s výdavkami na záchranné balíčky. Pozícia MMF sa čoraz viac dostávala do kŕča. Aj keď fond stál teoreticky nad všetkými ostatnými veriteľmi, neustále bol pod tlakom, aby časť úverov odpustil. Chudobnejšie rozvíjajúce sa ekonomiky boli proti. Tvrdili, že by ich občania nemali niesť následky fiškálneho výboja inej, omnoho bohatšej krajiny.
Dokonca aj hlavný podporovatelia intervencie MMF sa obrátili proti fondu. Úradníkov Európskej únie pobúrilo, že Medzinárodný menový fond urgoval odpustenie všetkých dlhov, za ktorými nestál fond. Americký kongres odmietol navýšenie zdrojov MMF.
V roku 2011 spôsobil veľký rozruch, že do čela Medzinárodného menového fondu sa dostáva opäť Európan. Ďalší generálny riaditeľ už pravdepodobne zo starého kontinentu nepríde. Ale vzhľadom k degradujúcej úlohe MMF už post šéf fondu nebude mať žiadny extra veľký význam. Tajná história roku 2008 ukazuje, že skutočne dôležité je to, kto má aký prístup k Fedu.
Autorom je Harold James, profesor histórie na Princeton University
