oPeniazoch.sk, ČTK
Pre vodu sa chodilo s vedrom štvrť míle, splašky sa vylievali do rohu dvorčeku, ľudia sa umývali raz za týždeň a všade tu behali potkany. „Jednoducho krásne časy, čo vám budem rozprávať,“ začal prehliadku nezvyčajného múzea zloženého z robotníckych domčekov Back to Backs v centre Birminghamu dvadsaťosemročný sprievodca Wesley. Jeho rozprávanie je o to autentickejšie, že v jednom z takýchto malých domčekov, kde sa na pár metroch štvorcových tiesnili desiatky ľudí, sám počas druhej svetovej vojny a tesne po nej vyrastal.
Birmingham, druhé najväčšie britské mesto v samotnom strede Anglicka, má za sebou slávnu priemyselnú históriu. Do mesta a jeho tovární sa na konci 18. storočia sťahovali tisíce robotníkov, ktorí stáli o prácu. Mesto ale na ich príchod nebolo pripravené a ľudia nemali kde bývať. Stavebné normy vtedy neexistovali a tak typicky červené tehlové domčeky s úzkymi točitými schodiskami vznikali bez ladu a skladu po tisícoch. Do dneška sa ich v celej Británii zachovalo len pár a 11 z nich stojí pospolu okolo jedného dvorčeku o pár metroch štvorcových a tvorí múzeum venované histórii robotníckeho bývania v Birminghame.
Názov Back to Backs (Chrbty k sebe) odkazuje na nezvyčajnú architektúru zlepených dvojdomčekov, kedy zadný z nich nemal vlastný vchod z ulice a jediná cesta doň viedla cez priechod na dvor. Priestory robotníckych domčekov sú také malé, že je potrebné im prispôsobiť aj prehliadky – s jedným sprievodcom chodí nanajvýš päť návštevníkov.
„V roku 1795 začínala priemyselná revolúcia, pracovalo sa od šiestej od rána do siedmej do večera. Pracovali všetci, deti od piatich rokov. Do školy sa nechodilo, žiadne ani neboli,“ navodzuje atmosféru prelomu storočia Wesley pri prehliadke domčekov, ktoré boli dostavané okolo roku 1814. „Neexistovala polícia, na ulici nebolo verejné osvetlenie, všade boli ošípané a kravy a táto štvrť bola vážne nebezpečná,“ hovorí o oblasti, ktorá je dnes pár krokov od centra Birminghamu v srdci čínskej štvrte.
Thomas Mitchell bol zámočník a jeho rodina v dome žila takmer sto rokov
Každý domček je venovaný jednej rodine, ktorá v ňom žila, a zároveň jednému obdobiu. Atmosféru druhej polovice 19. storočia zachytáva dom židovskej rodiny Levyovcov, ktorej živil otec hodinár. Okolo roku 1850 žilo v Birminghame na 700 Židov, ktorí sem rovnako ako do celého Anglicka utiekli pred pogromami vo východnej Európe. O dvere vedľa Herbert Oldfields vyrábal sklenené oči pre ľudí aj pre vypchaté zvieratá, jeho sused Thomas Mitchell bol zámočník a jeho rodina v dome žila takmer sto rokov. Kým prvý domček má len sviečky a krb, v ktorom plápolá skutočný oheň, v poslednom už je elektrická žiarovka a linoleum.
„Každý piatok sa vyberal nájom, a keď ste naň nemali, tak vás vyhodili na ulicu a zbili. Väčšina rodín preto ubytovávala podnájomníkov, ktorí s nimi zdieľali stôl, ale aj postele a vodu vo vani, keď sa raz za týždeň všetci umývali,“ vykresľuje drsnú históriu Birminghamu Wesley. „Stavím sa milé dámy, že som spal v jednej posteli s viacerými mužmi ako vy dve dokopy,“ obracia sa s humorom na dve dospelé účastníčky prehliadky. Ako malý vraj totiž zdieľal posteľ aj s dvoma podnájomníkmi naraz a tiež mnohými plošticami.
Poslední obyvatelia sa z chátrajúcich domčekov vysťahovali v roku 1966
Poslední obyvatelia sa z chátrajúcich domčekov, kde ešte stále tiekla iba studená voda, vysťahovali v roku 1966. Podľa všetkého nie je jasné, prečo neboli rovnako ako zvyšné domy v okolí zbúrané, ale nakoniec sa v roku 1988 stali kultúrnou pamiatkou. Archeologický prieskum o pár rokov neskôr ukázal, že je to ozajstná rarita a mesto aj s pomocou verejnej zbierky pozemky vykúpilo od súkromného vlastníka. V roku 2001 sa komplexu ujal National Trust, verejnoprospešná organizácia starajúca sa o stavebné aj prírodné pamiatky s pomocou členských príspevkov, darov a pozostalostí.
„Ročne sem príde asi 20 000 návštevníkov a to je pri veľkosti areálu naozaj veľa. Dva dni v týždni robíme tiež prehliadky pre školy,“ hovoria Ashton a Nicol, ktoré pracujú v Back to Backs. Pamiatka má osem stálych zamestnancov a 18 dobrovoľníkov, ktorí zabezpečujú prehliadky, malé infocentrum a obchod s knihami z druhej ruky. Knihy na predaj nosia ľudia, ktorí chcú múzeum podporiť. Predaj z nich ide na obnovu a rozvoj areálu. „Sme radi, že sa Back to Backs podarilo zachrániť a dúfame, že sem aj naďalej budú jazdiť ľudia, ktorých zaujíma história Birminghamu,“ hovoria svorne zamestnanci obchodu i infocentra, nad ktorého dverami cinká malý zvonček a steny zdobia regály s historickým tovarom.
