Z viacerých zákonov prijatých u nás priamo či nepriamo vyplýva, že zamestnávateľ je povinný prispieť svojim zamestnancom na stravovacie výdavky. Tento príspevok sa pokúša vysvetliť niektoré základné princípy a ponuku služieb súvisiacich so stravovaním.
Už priamo z toho, že pracovný čas trvá osem či osem a pol hodiny logicky vyplýva, že zamestnávateľ by mal byť povinný poskytnúť zamestnancovi priestor a čas na občerstvenie. Toto ustanovenie je zakotvené v Zákonníku práce a je podporované ustanoveniami niektorých ďalších zákonov.
V zmysle zákona č.366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov je zamestnávateľ povinný prispieť zamestnancovi na stravovacie náklady vo výške 55% hodnoty stravnej jednotky. V prípade, že je cena obeda v stravovacom zariadení 60 Sk, zamestnanec by mal za tento obed zaplatiť maximálne 27 Sk, pričom zamestnávateľ by mal za neho zaplatiť rozdiel, čo činí 33 Sk. Táto suma je pre zamestnávateľa daňovým výdavkom a ide na vrub tzv. „zákonných sociálnych nákladov.“
Zamestnávateľ má možnosť prispieť zamestnancovi na stravné aj väčším podielom ako 55%. Toto počínanie je však založené výlučne na dobrej vôli a nepredstavuje pre zamestnávateľa daňový výdavok. Ide na vrub tzv. „ostatných sociálnych nákladov.“
Za bývalého režimu bolo dobrým zvykom, že každý veľký podnik mal svoju jedáleň, do ktorej sa chodili stravovať šťastní zamestnanci. Dnes už tento systém celkom nefunguje, pretože vzniklo množstvo menších firiem, ktoré nemajú svoje vlastné stravovacie zariadenia. Sú preto odkázané na zabezpečovanie stravovania iným spôsobom.
Na pomoc predovšetkým malým a stredným podnikateľom sú dnes spoločnosti ako Cheque Dejeneur, Vaša stravovacia, Gastroservis alebo Sodexho pass, ktoré svojou činnosťou podporujú zabezpečovanie stravovania. Systém ich zárobkovej činnosti je založený na nasledujúcom princípe: predávajú tzv. „gastráče“, inak povedané stravné lístky s určitou menovitou hodnotou (tá sa zvykne pohybovať od 40 Sk do 80 Sk), ktorými sa dá platiť vo vybraných, dnes už prakticky vo všetkých stravovacích zariadeniach. Tieto lístky predávajú vo veľkom zamestnávateľom a zároveň si pri ich predaji od zamestnávateľa vyúčtujú províziu, ktorá je ich ziskom. Zamestnávateľ tieto lístky poskytuje svojim zamestnancom, pričom im dá zaplatiť maximálne 45% ich hodnoty odvolávajúc sa na citované ustanovenie zákona o daniach z príjmov. Zamestnanci týmito lístkami platia stravu v stravovacích zariadeniach a bufety, jedálne, či iné subjekty, kde toto stravovanie prebieha, predávajú zinkasované stravné lístky od zákazníkov späť stravovacím spoločnostiam, pričom stravovacie spoločnosti opäť na tomto obchode získavajú províziu. Stravovacím zariadeniam totiž reštaurácie či jedálne zaplatia o dohodnuté percento menej, ako je nominálna hodnota odkupovaných stravných lístkov.
Tento systém je výhodný pre všetky zainteresované subjekty. Stravovacie spoločnosti žijú z provízií, ktoré im platia zamestnávatelia a stravovacie zariadenia. Tieto provízie sa pohybujú okolo 5% z ceny stravného lístka. Pri väčších odberoch lístkov zamestnávateľmi percentá provízie klesajú. Zamestnávateľ vidí tento systém výhodný v tom, že pomocou niekoho iného ľahko zabezpečí svojím zamestnancom stravovanie tým, že im poskytne stravné lístky a dá im prestávku na obed. Tým si svoju povinnosť splnil a viac sa o stravovanie zamestnancov nemusí starať. Stravovacie zariadenia naopak majú oveľa viac zákazníkov ako by mali bez existencie stravných lístkov a predovšetkým z týchto lístkov poväčšine nevydávajú, na čom sa dá zarobiť celkom slušná suma.
Obeh stravných lístkov pochopiteľne na druhej strane vedie k ich falšovaniu, sprenevere a iným nezákonným aktivitám, ktoré sú typické pre ceniny akéhokoľvek druhu. Aj napriek tomu má tento systém veľa pozitívnych prvkov, ktoré pomáhajú rozsiahlym skupinám spotrebiteľov a podnikateľov.
Pokiaľ by ste mali záujem dozvedieť sa viac, kliknite si napríklad na stránky www.chequedejeuner.sk, www.vasa-stravovacia.sk, www.ticket.sk, www.sodexhopass.sk a napíšte nám, aké pozitíva, prípadne negatíva vidíte v tomto systéme.
