V januári 2004 oslávila spoločná európska mena svoje prvé okrúhle výročie: 5 rokov existencie. Zrod novej meny sprevádzali vášnivé diskusie, ktoré neprestali dodnes
Nemci sa svojej pevnej marky vzdávali s nostalgiou a nevôľou. Talianom dlho trvalo, kým si odvykli od miliónových súm na výplatných páskach a cenovkách v obchodoch. Niektoré štáty ako napríklad Veľká Británia a Dánsko euro odmietli, a ak sa v nich budú konať referendá o vstupe do Európskej menovej únie (EMÚ), takmer isto ich odmietnu zas. Napriek tomu sa však euro stalo prekvapivo úspešnou menou. Dnes ho používa ako svoje obeživo vyše 300 miliónov ľudí. Ďalších 65 miliónov Európanov z bývalých socialistických krajín s veľkou pravdepodobnosťou vymení svoje národné meny za euro v nasledujúcich piatich rokoch. Je čas, aby sme sa obzreli dozadu a zamysleli sa nad jej budúcnosťou. Ak si dovolíme analógiu s ľudským životom, môžeme povedať, že euro prekonalo niektoré detské choroby, no má sa ešte veľa čo učiť.
Spoločná mena = spoločná ekonomická politika
Zavedenie eura ako spoločnej meny európskych štátov bolo logickým vyústením integračných snáh v západnej Európe. Tie sa z pomerne skromných začiatkov v podobe colnej únie v 50. rokoch 20. storočia nakoniec premietli do vybudovania spoločného trhu tovarov a služieb. Spoločný trh by však nebol úplný bez voľného pohybu kapitálu. V tomto smere bol postup integrácie veľmi pomalý, pretože liberalizácia kapitálových transakcií je úzko spojená s takými citlivými otázkami ako kurz národnej meny či výška úrokových sadzieb. A tak k úplnej liberalizácii kapitálových tokov došlo v Európskej únii až v roku 1990. Samozrejme, že došlo k tomu, čoho sa každý obával: nárast kapitálových tokov sa rýchlo prejavil vo veľkej volatilite kurzov národných mien, čo zase malo fatálne následky pre zahraničný obchod. Spoločná mena so stabilným kurzom sa stala nevyhnutnosťou.
Vytvorenie spoločnej meny je nesmierne komplikovaná otázka. Každý študent ekonómie sa už v prvom ročníku dozvie, že na kurz národnej meny vplývajú najmä makroekonomické faktory, ako je výška deficitu štátneho rozpočtu či saldo zahraničného obchodu. Ak napríklad vláda míňa omnoho viac, ako sú jej príjmy z daní a ak krajina dováža viac ako vyváža, kurz národnej meny sa začína oslabovať, pretože jej zahraniční investori prestávajú veriť. Kurz meny v krajine s usporiadanou ekonomikou má naopak tendenciu sa posilňovať. Dá sa vytvoriť jednotná mena z 10 rozličných ekonomík? Nuž, pokiaľ budú mať tieto ekonomiky veľmi rozdielne výsledky, tak asi ťažko. Záprah, kde jeden kôň uteká dopredu a druhý späť sa riadi veľmi ťažko. To si ostatne vyskúšali európske vlády v 80. rokoch 20. storočia, Vtedy sa pokúsili vytvoriť systém stabilných výmenných kurzov európskych mien (v rámci pevne stanoveného rozpätia), ktorý mal eliminovať vysokú volatilitu na devízových trhoch. Systém stabilných kurzov však nemohol fungovať bez harmonizácie makroekonomickej politiky. To si rýchlo uvedomili rôzni burzoví špekulanti, ako napríklad známy George Soros. Ten zaútočil na britskú libru a taliansku líru. Po niekoľkých týždňoch urputných bojov na devízovom trhu sa systém výmenných kurzov zosypal a Georg Soros si odniesol niekoľko miliárd dolárov zisku.
Tvorcovia eura sa z tejto histórie poučili a vyvodili dva základné závery:
1. Niet spoločnej meny bez spoločnej makroekonomickej politiky. Ak chcú mať Nemci a Portugalčania spoločnú menu, musia dodržiavať rovnaké princípy v oblasti deficitu verejných rozpočtov, verejného dlhu, ale aj inflácie a úrokov. To, samozrejme, neznamená, že Portugalčania musia mať rovnakú štruktúru príjmov a výdavkov v štátnom rozpočte ako Nemci. Dôležité je, aby deficit tohto rozpočtu neprekročil určité medze.
2. Tvorba spoločnej meny nie je jednorazový akt, ale dlhodobý proces. Mnohé krajiny v západnej Európe si navykli míňať peniaze na veľkorysé projekty a zadlžovať sa na úkor budúcnosti. Zmena vo vládnom financovaní a zastavenie zadlžovania sa však nedá urobiť jednorazovo tak, ako sa cisternová loď nedá obrátiť na ploche futbalového ihriska.
Aby mohli budúce členské krajiny EMÚ vytvoriť spoločnú menu, museli najprv postupne harmonizovať svoje ekonomické politiky, a to na základe tzv. konvergenčných kritérií. Až potom sa mohla založiť spoločná centrálna banka a zaviesť euro. Celý proces mal tri fázy a natiahol sa na 9 rokov.
Princípy konvergencie
V prvej fáze sa stanovili konvergenčné kritériá pre tie členské štáty EÚ, ktoré mali vstúpiť do EMÚ:
1. Inflácia v týchto štátoch nesmela presiahnuť infláciu v troch štátoch s najnižšou infláciou o viac ako 1,5 %;
2. Úroková miera na dlhodobé pôžičky nesmela byť vyššia od úrokovej miery v troch krajinách s najnižšou infláciou o viac ako 2 %;
3. Kurz národnej meny sa od priemeru kurzov ostatných mien nesmel odchyľovať viac ako o +/-2,25 %, a to počas dvoch predchádzajúcich rokov;
4. Deficit štátneho rozpočtu nesmel prekročiť 3 % HDP a celkový vládny dlh 60 % HDP.
Sledovanie odchýlok kurzov začalo od júna 1990. Ale už v roku 1993 v dôsledku špekulačných vplyvov presiahli výkyvy kurzov viacerých európskych mien povolenú hranicu 2,25 % a referenčné pásmo sa rozšírilo na 15 %.
V druhej fáze, od roku 1994 sa začalo sledovanie ostatných kritérií. V skutočnosti len veľmi málo členských štátov ich dokázalo splniť. Najväčšie ťažkosti nastali pri dodržiavaní hranice deficitu štátneho rozpočtu a výšky vládneho dlhu. Bol založený Európsky menový inštitút, ktorý sa neskôr transformoval na Európsku centrálnu banku (ECB).
Tretia fáza, v ktorej malo dôjsť k úplnému zavedeniu jednotnej európskej meny, a ktorá pôvodne bola stanovená na rok 1997, sa musela odložiť na rok 1999. Od prvého januára 1999 sa zafixovali výmenné kurzy 11 členských štátov EMÚ oproti euru (v roku 2001 do EMÚ pristúpilo aj Grécko) a funkcie centrálnej banky sa v eurozóne ujala ECB. Jej hlavnou úlohou je udržiavanie cenovej stability, t. j. boj s infláciou a udržiavanie stabilného kurzu eura oproti hlavným svetovým menám.
Scenár tretej fázy vypracovaný Európskou komisiou predpokladal tri čiastkové etapy:
1. Vyhlásenie EMÚ: Prijatie legislatívy a tlač prvých spoločných bankoviek a mincí.
2. Štart EMÚ: Menovou a zúčtovacou jednotkou sa stáva 2. euro. V euro sú denominované všetky obchody na primárnom i sekundárnom trhu peňazí a kapitálu. Všetky úrokové a iné sadzby sú uvádzané v euro a sú založené na fungovaní jednotného trhu peňazí a kapitálu.
3. Úplné zavedenie EMÚ: Úplné odstránenie národných mien a výlučné používanie eura.
Bežný občan členských krajín EMÚ si vytvorenie spoločnej meny zvyčajne spája s rokom 2001, keď sa bankovky a mince národných mien nahradili eurom, a takej istej mene sa prepísali aj cenovky v obchodoch. Za skutočný okamih zrodu eura však treba pokladať 1. január 1999, keď sa zafixovali výmenné kurzy národných mien. Od tohto okamihu sa všetky medzinárodné transakcie zúčtovali v eurách. Ich objem bol mnohonásobne vyšší ako objem transakcií s mincami a bankovkami.
Kto stráži euro
Nešlo by mať spoločnú menu bez spoločnej banky, ktorou je ECB. O jej umiestnení sa viedli veľké spory a keby ECB sídlila v Londýne, Británia by veľmi pravdepodobne bola členom eurozóny. Vyhral však Frankfurt, ako finančné centrum najsilnejšej ekonomiky Európskej únie. Aké funkcie má ECB? Ako sme už povedali, stráži stabilitu eura. V praxi to znamená, že stanovuje množstvo eur v obehu, určuje úrokové sadzby a zasahuje do vývoja kurzu eura oproti iným svetovým menám, najmä americkému doláru a japonskému jenu. A čo sa stalo s národnými centrálnymi bankami v tých krajinách, ktoré vstúpili do EMÚ? Stali sa súčasťou tzv. Európskeho systému centrálnych bánk. Ich úlohou je hlavne výkon menovej politiky ECB, monitorovanie ekonomickej situácie vo vlastnej krajine, dozor nad finančným trhom, zabezpečovanie platobného styku, vykonávanie devízových operácií a udržiavanie devízových rezerv. Guvernéri národných bánk spolu s členmi výkonného výboru ECB tvoria tzv. Radu guvernérov ECB. Rada formuluje meno
