100 rokov po: Keď peniaze umierajú

Diskusia 12  
100 rokov po: Keď peniaze umierajú
Zdroj: mises.org
Foto: getty images


1. 1. 2021 - Takmer storočie po tvrdej lekcii Nemecka v roku 1923 je dnes Západ presvedčený, že niečo podobné sa zopakovať už nemôže. V našej ohromnej materiálnej hojnosti, podporovanej prirodzenými deflačnými tlakmi trhov, si jednoducho nedokážeme predstaviť hyperinflačný scenár. Cynik by mohol byť presvedčený, že tento nedostatok obáv je zámerný.

Iste, od dvoch svetových vojen došlo k niekoľkým kolapsom mien, napríklad v Juhoslávii, Zimbabwe, Bulharsku a Argentíne. Áno, Venezuela a pravdepodobne aj Turecko dnes čelí menovým krízam. Ale to nás trápiť nemusí, pretože moderné centrálne banky - najmä Federálny rezervný systém USA a Európska centrálna banka – dokážu skrotiť infláciu vďaka svojej technokratickej expertíze a ochote nasadzovať aj mimoriadne nástroje menovej politiky. Nákupy aktív a expanzia súvah, ultra nízke alebo negatívne úrokové sadzby, alebo odhodlanie zabezpečiť toľko „likvidity“, koľko ekonomika potrebuje, to sú pre centrálnych bankárov nové bežné javy. Vďaka tomuto otvorenému objatiu centrálne plánovaných peňazí počujeme vyhlásenia, že v našom živote sa nemusíme obávať ďalšej finančnej krízy.

Aby sme takýmto slovám uverili, musíme sa domnievať, že politika je dôležitejšia ako výroba, a že politika inflácie je mechanizmom na zabránenie príliš vysokej inflácie. To je celkom kuriózna situácia, navyše ešte ťažko skúšaná udalosťami v roku 2020, kedy vlády na celom svete zlikvidovali podnikanie, vzdelávanie a cestovanie v reakcii na koronakrízu. Centrálne banky otvorili brány expanzívnej menovej politiky viac než kedykoľvek predtým. Akékoľvek mierne zúženie bilancie Fedu zostáva snom, pretože smeruje k hodnote 10 biliónov dolárov. Úroková sadzba je na 0,25 percenta a povinné minimálne rezervy pre banky nie sú od marca kontrolované. Peňažná zásoba prudko vzrástla, zatiaľ čo Kongres financoval takmer polovicu federálnych výdavkov roku 2020 z dlhu štátnej pokladnice. Predseda Fedu Jerome Powell hovorí, že sadistický 2-percentný ročný inflačný cieľ banky sa musí dosiahnuť priemerovaním v priebehu rokov. Inými slovami, mali by sme očakávať, že inflačné opatrenia budú v nadchádzajúcich rokoch na úrovni 4 alebo 5 percent, aby sa vyrovnali všetky roky, keď sa údajne inflácia blížila k nule.

Niet divu, že aj guru mainstreamových hedžových fondov Ray Dalio bije na poplach pred hyperinfláciou, peniaze sú smeti!

Kniha Adama Fergussona Keď peniaze umierajú, by mala byť povinným čítaním pre centrálnych bankárov. Nie je to kniha o hospodárskej politike ani o bankách ako takých, ale skôr historickým rozprávaním o bláznovstve a arogancii zo strany nemeckých politikov a byrokratov. Je to príbeh o katastrofe, ktorú vytvorili ľudia, ktorí si predstavovali, že môžu prekonať trhy pomocou menovej krízy. Je to pripomienka, že vojna a inflácia sú neoddeliteľne spojené, že vojnové financovanie vedie národy k ekonomickým katastrofám a pripravuje pôdu pre autoritársku vierohodnosť. Samotné reparácie by možno nestačili na vytvorenie podmienok pre Hitlerov vzostup, ale bez odstúpenia od požiadavky zo strany Reichsbank v roku 1914 o jednej tretine zlatých rezerv by bolo zdá sa nepravdepodobné, že by sa Nemecko stalo dominantnou európskou vojenskou mocnosťou. Bez inflácie by sa Hitler do dejín nezapísal.

100 rokov po: Keď peniaze umierajú

Kniha Adama Fergussona je to predovšetkým príbeh o strádaní a degradácii. Nielen pre Nemcov, ale aj pre Rakúšanov a Maďarov zápasiacich s vlastnými politickými otrasmi a menovými krízami v 20-tych rokoch minulého storočia. V obzvlášť dojímavej kapitole Fergusson opisuje ťažkosti viedenskej vdovy menom Anna Eisenmengerová. Jej rakúske koruny, ktoré v roku 1914 mali hodnotu jednej štvrtiny britskej libry, sa do roku 1922 vyšplhali na 1/35 000. Postupom času je nútená vstúpiť na čierny trh a dávať veci do záložne, aby zaobstarala jedlo pre svoje deti trpiace vojnou. Výmenou zlatých hodiniek jej zosnulého manžela získa zemiaky a uhlie. Má väčšie šťastie ako väčšina viedenských žien, vlastní malé investície, ktoré prinášajú skromný príjem - fixované v korunách. Jej bankár ju vyzýva, aby okamžite vymenila akékoľvek prostriedky za švajčiarske franky, ale tento postup je úradmi zakázaný. Klesajúca špirála jej života, poznačená hladom a hromadením všetkého, čo má skutočnú hodnotu, sa roztočí tak rýchlo, že ani nemá čas  prispôsobiť sa.

Situáciu vo Viedni zobrazuje realistický nemý film nazvaný The Joyless Street, kde hrá mladá Greta Garbo. Jej postava vníma, ako sa všetko vôkol nej zhoršuje, dokonca jej otec ju bije palicou, že sa domov vrátila bez jedla. Dovtedy priateľskí susedia už obchodujú s chlebom a syrom, prostitúcia je na dennom poriadku. Nahnevaní ľudia do seba strkajú v radoch, čakajúc na otvorenie mäsiarstva. Na pulte sa ale objavujú len malé kúsky mäsa, ktoré sú v ten deň k dispozícii a dostanú ich iba najatraktívnejšie ženy. Všetko to familiárne a pekné sa zo spoločnosti vytráca za jedinú noc.

20-te roky 20-teho storočia predstavujú pre Nemecko a Rakúsko extrémne hyperinflačné scenáre. S/ to ponuré historické lekcie, z ktorých by sme sa mali poučiť, aby sme sa vyhli opakovaniu rovnakých chýb. Profesor Jörg Guido Hülsmann v knihe Etika výroby peňazí zdatne vysvetľuje, ako sú za menovou politikou ukryté aj obrovské morálne a civilizačné prvky. Inflácia nepoškodzuje iba našu ekonomiku, robí z nás horších ľudí: roztržitých, krátkozrakých, lenivých a nezaujímajúcich sa o budúce  generácie. Toto je možno najväčší nevypovedaný príbeh o tom, ako sa zásadne posunula ekonomika z výroby na spotrebu, ale aj hlboké etické a sociologické dôsledky tohto posunu.

Naša súčasná ekonomika čoraz viac závisí od obrovských úrovní prebiehajúcich fiškálnych a menových zásahov. Firmy si požičiavajú tak lacno, že potom radšej odkúpia svoje vlastné akcie, ako by prijímali nových ľudí a expandovali. Novo vytvorené peniaze a úver majú výhody pre tých, ktorí sú pri koryte, odšťavujú akciové trhy, ale pre bežných ľudí robia málo. Celé odvetvia majú vypnúť, tieto odstávky zaťažujú daňové príjmy štátnych rozpočtov. Medzitým malé podniky a maloobchod čelia apokalypse, ktorá už zanecháva čoraz väčšiu množinu nezamestnaných.

Hyperinflácia nemusí byť za rohom, ani nemusí nastať za pár rokov, nikto nedokáže také niečo predvídať. Mena sa môže v nasledujúcich rokoch dobre držať alebo dokonca rásť v porovnaní s košom cudzích mien. Koniec koncov, hodnoty výmeny v cudzej mene sú relatívne a „kráľovský dolár“ môže zostať uchovávateľom hodnoty. Ak však dúfame, že si dokážeme udržať životnú úroveň, že dokážeme zabrániť škaredej inflačnej realite, musí ekonomika v určitom okamihu vytvoriť skutočný organický rast. Žiadne množstvo menového ani fiškálneho inžinierstva nemôže nahradiť akumuláciu kapitálu a vyššiu produktivitu. Viac peňazí a úverov nenahrádza viac, kvalitnejších a lacnejších tovarov a služieb.

História nám ukazuje, ako umierajú peniaze. Áno, tu môže opäť raz stať. Len hlupák si myslí opak.