oPeniazoch.sk, BoA;zerohedge Foto: getty images;SITA/AP
Prečo nikoho nezaujíma že napriek ťažkej ekonomickej situácii zostávajú trhy optimistické? Aj keď sa akciám darí, to ešte neznamená, že ich súčasný rast je udržateľný. Na hroziace nebezpečenstvo upozorňuje menový stratég Bank of America Athanasios Vamvakidis.
Všetko by dnes mohlo byť inak, ak by pandémia zasiahla globálnu ekonomiku s nižšou zadlženosťou a vyššími úrokovými sadzbami, Ale ani počas dobrých časov v predchádzajúcich rokoch krajiny nemali dostatok politického záujmu dlh znižovať, lebo sa domnievali, že tieto roky neboli „dosť dobré“. Makro politiky sa od konca deväťdesiatych rokov minulého storočia v lepších časoch uvoľnili a dokonca aj v zlých časoch sa „uvoľnili“, pretože krajiny presadzujú modernú monetárnu teóriu bez toho, aby si uvedomili, že výsledkom boli ultrauvoľnené politiky centrálnych bánk a vysoké dlhy. Pandémia tento trend len urýchlila. Výsledkom je, že nič nebráni ďalším stimulom fiškálnej politiky financovaným väčším tlačením peňazí. Centrálne banky budú udržiavať sadzby nízke tak dlho, ako to bude potrebné, aby pomohli vládam vyrovnať sa s obrovskými dlhmi, ktoré akumulujú. Bez inflácie to je neudržateľné, píše Vamvakidis
Takže teraz má svet nastaveného dlhového autopilota a pokiaľ nedôjde k inflácii, nedôjde k obmedzeniu rozpočtov. Pokiaľ bude pandémia pretrvávať, fiškálna a menová politika môže poskytnúť toľko podpory, koľko bude potrebné, a ešte aj viac. Pri pohľade do budúcnosti, v post-covidovom svete, sa okrem toho nikto nebude ponáhľať sprísňovať politiky, aby sa tým neohrozilo oživenie, ako to bolo aj v rokoch nasledujúcich po globálnej finančnej kríze. Koniec koncov, Japonsko sa ocitá v tejto realite už ostatných 30 rokov.
Samozrejme, že nakoniec tieto uvoľnené makropolitiky v dobrých aj zlých časoch globálnej ekonomiky pravdepodobne povedú k inflácii. Čím dlhšie to bude trvať, tým viac budú aj trhy podporovať tieto makropolitiky, a ich možnosť veci napraviť sa vytratí. Hneď ako centrálne banky oznámia svoj úmysel posunúť svoj inflačný cieľ, trhy môžu začať zvyšovať ceny a politiku centrálnej banky oslabiť. Iba nízka inflácia umožnila trhu rásť v posledných rokoch a preto Fed urobí všetko, čo je v jeho silách, aby zabránil inflácii obmedzovať rozpočet.
Vamvakidis vidí východisko v znížení zadlženosti na úroveň pred pandémiou, alebo ešte lepšie na úroveň pre finančnou krízou. To by si ale vyžadovalo rozsiahle fiškálne úspory a znižovanie zadlženia súkromného sektora, čo sa nezhoduje s nastavením vládnych politík. Aj Bank of America pripúšťa, že ide o scenár opakujúcich sa bublín. Reálna ekonomika je slabá, ale ceny aktív sú vysoké z dôvodu uvoľnenej podpory makropolitiky, čo len zväčšuje priepasť medzi Wall Street a bežným obyvateľstvom. Ako píše Vamvakidis, „bude to pokračovať, až kým nenastanú neočakávané otrasy, prasknú bubliny cien aktív, ktoré budú potom potrebovať ešte voľnejšie makro politiky, aby sa predišlo ešte väčšiemu prepadu reálnej ekonomiky, čo povedie k novým bublinám cien aktív, vyšším úrovniam dlhu, nižším úrokovým sadzbám a rozšíreniu súvah centrálnych bánk bez inflácie, ale s ešte slabšou reálnou ekonomikou a ešte horšími nafukujúcimi sa bublinami cien aktív.“
A my všetci môžeme centrálnym bankám poďakovať za túto nekonečnú slučku, ktorá nakoniec skončí absolútnou katastrofou. Samozrejme, aj centrálne banky sú si príliš dobre vedomé týchto „rizík“, ale potrebné kroky urobiť odmietajú. Nedávne pokusy o sprísnenie menovej politiky totiž viedli k ostrým korekciám na trhu. Dalo by sa uviesť mnoho príkladov: Fed a jeho kvantitatívne uvoľňovanie a rozšírenia súvahy počas minulého roka aj napriek tomu, že miera nezamestnanosti bola výrazne pod prirodzenou mierou. Alebo ECB zaseknutá v prostredí záporných sadzieb ešte dlho po kríze a to aj napriek závažným vedľajším účinkom a opätovné zavedenie QE v minulom roku pri skutočne plnej zamestnanosti. Vo väčšine prípadov je vládny dlh privysoký, najmä po pandémii, aby sa znížil fiškálnou konsolidáciou v nasledujúcich rokoch bez toho, aby to uškodilo už aj tak slabej ekonomike.
Vamvakidisa táto situácia privádza k zavrhujúcemu záveru, ktorý možno zhrnúť jednoducho tak, že si máme toto všetko užívať, kým môžeme, pretože to musí skončiť. „Nevidíme ľahké východisko zo súčasného stavu, ale opäť je treba pripomenúť, že toto nie je štartovací bod. Krajiny sa stotožňujú s MMT bez toho, aby si to uvedomili. Podľa nášho názoru je, samozrejme, absolútna nevyhnutná mimoriadna podpora v oblasti makropolitiky ako reakcia na globálnu pandémiu, ktorá sa objavuje raz za storočie. Problém je však v tom, že politiky boli uvoľnené a dlhy vysoké ešte pred pandémiou. Toto nie je dobré pre globálnu ekonomiku a všetko sa len zhoršuje s každým novým šokom napriek tomu, aká eufória vládne na trhu. Už aj tak zlá situácia pred pandémiou sa ešte zhoršila. Nevieme, kedy do celé skončí ale podľa nášho názoru to nie je z dlhodobého hľadiska udržateľná situácia.“
Asi toto je celé, čo potrebujete vedieť o tom, kam smeruje… vlastne všetko.
