oPeniazoch.sk, The Economist Foto: SITA/AP;TASR/AP
Súčasná talianska vláda je v podstate v neustálom konflikte s Bruselom a zároveň predstavuje jeho najvýraznejší problém. Informuje The Economist.
Európska komisia na začiatku júla rozhodla, že Taliansko by nemalo byť potrestané za to, že vývoj jeho dlhu porušil v roku 2018 fiškálne pravidlá únie. Talianska vláda tento rok v rozpočte usporila 0,4 % HDP a vďaka tomu sa zdá, že sa vyhne vážnej konfrontácii. The Economist ale tvrdí, že ide len o doklad, pretože "temná realita talianskych vládnych financií sa nezmenila". Deficity prekračujú hranicu 3 % HDP, dlhy sú neskutočne vysoké a najhoršia je absencia ekonomického rastu.
The Economist pripomína, že Taliansko za zvyškom Európy zaostáva už od zavedenia eura. Zjavné je to napríklad z toho, že priemerný Nemec, Francúz či Španiel je na tom dnes v reálnom vyjadrení o pätinu lepšie ako v roku 1999, príjmy vo východnej Európe sa viac ako zdvojnásobili, ale priemerný Talian bohatší nie je. Z toho prameniacu nespokojnosť využila Liga severu a Hnutie piatich hviezd. Ich vodcovia boli schopní vyvolať zlosť voči EÚ, ktorá je podľa šéfa Ligy Mattea Salviniho "gulagom". A za druhého nepriateľa sú považovaní migranti z Líbye, ktorých prílev má byť čiastočne aj vinou EÚ.
Taliansko je príliš veľké na to, aby mu mohla byť poskytnutá dostatočne veľká finančná pomoc, ktorá by dala do poriadku jeho financie v prípade vážnej krízy. Bankový a finančný systém krajiny je zároveň veľmi krehký. Talianska vláda tvrdí, že bruselské pravidlá a požiadavky tlmia domáci rast, Brusel hovorí o štrukturálnych problémoch talianskej ekonomiky. Podľa The Economist "ani jedna strana nemá úplnú pravdu". Talianska ekonomika bola poznamenaná problémami v medzinárodnom obchode a pravdepodobne sa nenachádza tak blízko svojmu potenciálu, ako tvrdí Európska komisia. Vláda ale nemá tak veľký priestor pre stimuláciu, čo sa ukázalo vlani, keď jej snahy vyvolali negatívnu reakciu trhov.
The Economist sa domnieva, že Brusel by nemal strácať čas rokovaniami o detailoch talianskeho rozpočtu a namiesto toho mal súhlasiť s vyššími výdavkami talianskej vlády výmenou za sľub potrebných štrukturálnych reforiem zvyšujúcich rast. Z takejto dohody by profitovali obe strany. Populisti by neboli toľko obmedzovaní eurokratmi a pritom by stále museli brať ohľady na reakciu trhov. A Brusel by získal tiež, pretože by sa zvýšila dlhodobá stabilita krajiny a teda celej Európy. "Eurokratov by na to mali pamätať, pretože Taliansko bude stále zaostávať," uzatvára The Economist.
