Minimálna mzda a nepozvaný hosť do domu

Diskusia 23  
Minimálna mzda a nepozvaný hosť do domu
Zdroj: AIER
Foto: SITA/AP;getty images


11. 7. 2019 - Spôsob, akým sa zaoberáme otázkou, zohráva významnú úlohu pri určovaní záverov v tejto otázke.

Stanovenie miezd vnímame často ako mocenský boj medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. V tomto boji sa minimálna mzda objavuje v priaznivom svetle, pretože zamestnávatelia sú vo všeobecnosti silnejší ako pracovníci z dolnej časti platovej stupnice. Byť silnejší znamená, že zamestnávatelia si pre seba chcú chamtivo utrhnúť nespravodlivo veľké podiely na zisku zo svojho biznisu. Keďže sa zdá, že právne predpisy o minimálnej mzde stavajú moc štátu na stranu pracovníkov s nízkymi mzdami, čím sa moc týchto pracovníkov približuje moci zamestnávateľov, získava takáto legislatíva veľkú obľúbenosť.

Ale čo ak sa na stanovenie miezd použije analýza ponuky a dopytu? Pracovníci sa dobrovoľne rozhodnú dodať vstup (hodinovú prácu), ktorý firmy nakupujú, aby pomohli produkovať výstupy na predaj verejnosti. V takomto prípade sa už objavuje minimálna mzda v inom svetle, obraz už je viac pravdivý.

Rámec ponuky a dopytu ukazuje, že minimálna mzda núti mnohých nízkokvalifikovaných pracovníkov, aby trvali na tom, že im má byť zaplatené viac ako je hodnota toho, čo vyprodukujú. Je to len malý krok k realistickejšiemu záveru, že minimálna mzda znižuje počet a kvalitu pracovných príležitostí pre nízkokvalifikovaných pracovníkov.

V súčasnosti však nejde len o akt minimálnej mzdy, omnoho viac sa v otázkach verejnej politiky objavuje problém prisťahovalectva. V takomto prípade sa národ považuje za dom. Tak ako každá domácnosť, aj štát má právo uzamknúť svoje dvere a legitímne odmietnuť vstup každému, kto nie je pozvaný.

Minimálna mzda a nepozvaný hosť do domu

Treba však mať na pamäti, že na rozdiel od domova, národ - aspoň ten, ktorého občania sú slobodní – nie je súkromnou doménou. Národ nepatrí nikomu, na rozdiel od domu, ktorý má svojho vlastníka. Nikto, vrátane občanov alebo akejkoľvek vlády, nemá vlastnícke právo ku krajine. Na rozdiel od domova je každý národ plný miest, ktoré sú otvorené pre verejnosť. Väčšina námestí, parkov, letísk, mostov a chodníkov je príkladom verejných miest, ktoré sú svojou povahou otvorené pre ľudí bez pozvania.

Ďalším dôležitým rozdielom medzi domovom a národom je skutočnosť, že kým v domácnosti každý rezident osobne pozná ostatných členov domácnosti, občania štátu sú si prevažne cudzí. Vzťahy, ktoré má každý z nás so spoluobčanmi, sú neosobné a neraz aj celkom drsné. Väčšinou ide o vzťahy trhové, riadené predovšetkým vlastnými záujmami na oboch stranách každej výmeny. Nie sú to druhy osobných vzťahov, ktoré usmerňujú rozhodnutia v rámci domácností. Je dôležité, že vzťahy, ktoré má každý z nás s drvivou väčšinou spoluobčanov, sú presne také isté, ako má každý z nás s cudzincami z ostatných krajín.

Minimálna mzda a nepozvaný hosť do domu

Jedným z dôsledkov tejto skutočnosti je, že životný priestor v rámci slobodnej krajiny sa prideľuje skôr trhovými transakciami než vedomými, nekomerčnými rozhodnutiami obyvateľov domu. Osoba, ktorá vstúpi do krajiny a kúpi alebo si prenajme miesto na bývanie, alebo ktorá rozbehne podnikanie, nevytlačí nikoho zo svojho miesta spôsobom, akým by to urobil votrelec do domácnosti, ktorý vás oberie o posteľ  alebo obľúbené miesto v kresle.

A máme tu aj ďalší dôležitý rozdiel medzi domovom a národom. Ten kto sa chce dostať do vášho domova, má často v úmysle spôsobiť osobnú alebo finančnú škodu členom domácnosti. Naproti tomu drvivá väčšina prisťahovalcov, ktorí vstupujú do krajiny, nech už je to s povolením vlády alebo bez neho, nemá v úmysle nikomu ublížiť.

Prirovnávať národ k domácnosti podporuje mýtus, že občania národa si môžu navzájom dôverovať spôsobom, ako ľudia zdieľajúci jednu domácnosť. Samozrejme, keď sa v noci zamknete, urobíte to do značnej miery preto, aby ste sa chránili pred násilím a krádežou. Prestali by ste sa zamykať, ak by bolo zabezpečené, že v krajine nebude ani jeden cudzinec?

Politické jurisdikcie nie sú súkromné nehnuteľnosti. Pre tých, ktorí stále pochybujú o tejto skutočnosti, položme nasledujúcu otázku: ak prirovnávame jeden druh politickej jurisdikcie, teda národ, k domu, nemalo by to platiť analogicky k iným politickým jurisdikciám, ako sú kraje či mestá?  Nemali by sa  „zabezpečiť  hranice“ proti nerezidentom z týchto politických jurisdikcií? Ak je politická jurisdikcia naozaj ako dom, potom by určité zlyhanie regiónu, kraja a mestských vlád znamenalo „uzamknúť dvere“ pre tieto jurisdikcie.

Minimálna mzda a nepozvaný hosť do domu

Je iróniou, že tí, ktorí sa snažia o imigračné obmedzenia tým, že zobrazujú národ, ako by to bol „náš“ kolektívny dom, nás vlastne chcú zbaviť posvätného vlastníckeho práva. Ak vlastním nehnuteľnosť, mám vlastnícke právo na daný majetok. Môj domov je môj a ja rozhodujem, kto bude mať doň prístup a kto nie. Ak sa môj sused objaví pri mojich dverách a začne máva pištoľou v ruke, že niekto z mojich pozvaných hostí nesmie vstúpiť do môjho domu, jasne ma obral o moje vlastnícke právo k súkromnému majetku. Jeho činy obmedzujú moju slobodu tým, že mi odopierajú moje právo hostiť v mojom dome, koho chcem. Keď niektorý z mojich spoluobčanov vyzýva vládu, aby zabránila vstupu imigrantom, moja sloboda tým utrpela. Moje práva sú oklieštené, akoby môj sused mohol určovať, ktoré konkrétne osoby môžu a ktoré nesmú vstúpiť do môjho domu.

Národ nie je dom, ale keď sa s ním bude tak  zaobchádzať, nečakajme správne výsledky. Tak ako pri minimálnej mzde aj v tomto prípade platí, že spôsob, akým sa zaoberáme otázkou, zohráva významnú úlohu pri určovaní záverov v tejto otázke.

 

Autorom je Donald J. Boudreaux, profesor ekonómie a bývalý predseda katedry ekonómie na George Mason University. Je autorom kníh The Essential Hayek, Globalization, Hypocrites a Half-Wits, má vlastný blog s názvom Cafe Hayek.