Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze

Diskusia 11  
Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze
Zdroj: The Conversation
Foto: getty images


5. 7. 2019 - Ako by mali vyzerať peniaze? Limity neexistujú, môže to byť kov, papier alebo elektronické údaje. Podobne neexistuje žiadna „prirodzená“ úroveň verejných výdavkov. Veľkosť a dosah verejného sektora je otázkou politickej voľby.

V niektorých krajinách, napríklad v Grécku, bol dopad úsporných opatrení likvidačný. Úsporné politiky stále pretrvávajú aj napriek mnohým štúdiám, ktoré tvrdia, že boli úplne nesprávne pochopené skôr na základe politickej voľby než ekonomickej logiky. Ale z pohľadu ekonómie sú úsporné opatrenia omylom, mýtus je založený na rozprávkovej ekonómii. Kríza vytvorila dokonalú búrku, v ktorej si záchrana bánk vyžadovala vysokú úroveň verejných výdavkov, zatiaľ čo hospodársky pokles znížil daňové príjmy. Počas úsporných opatrení daňovník nemohol poskytnúť vyššiu úroveň verejných výdavkov.

Ide o tzv. „ekonomiku kabelky“, kedy sa štáty prirovnávajú k domácnosti, ktoré sú závislé od živiteľa rodiny (súkromného sektora). V ekonomike kabelky sa od štátov vyžaduje, aby obmedzili svoje výdavky na to, čo si daňovník môže dovoliť. Štáty sa nesmú snažiť zvyšovať svoje výdavky požičiavaním si od (súkromného) finančného sektora alebo „tlačením peňazí“ (hoci banky boli zachránené tým, že to urobili ako kvantitatívne uvoľňovanie, čo je tvorba elektronických peňazí).

Ideológia ekonómie kabelky tvrdí, že peniaze sa majú generovať len prostredníctvom trhovej činnosti. Žiadosť o zvýšenie verejných výdavkov sa takmer vždy stretáva s otázkou „odkiaľ vziať peniaze?“

Čo sú peniaze?

Až do 50-tych rokov sa zdalo, že odpoveď je jasná. Peniaze sú mince a bankovky. Keď boli peniaze hmatateľné, o ich pôvode ani hodnote neboli pochybnosti. Mince sa razili, bankovky sa tlačili. Všetko schválené vládou alebo centrálnou bankou. Ale dnes v bohatších ekonomikách prudko klesá využívanie hotovosti a väčšina peňažných transakcií je založená na prevodoch medzi účtami. Pred finančnou krízou bola úloha štátu vo vzťahu k peniazom na bankových účtoch nejednoznačná. Bankovníctvo bolo sledovanou a licencovanou činnosťou s určitou úrovňou štátnej záruky bankových vkladov, ale skutočný akt tvorby bankových účtov bol a je vnímaný ako súkromná záležitosť. Môžu existovať nariadenia a obmedzenia, ale neexistuje podrobná kontrola bankových účtov a bankových úverov.

Ako však ukázala finančná kríza v rokoch 2007 - 2008, keď sa bankové účty ocitli v ohrození, keď sa banky ocitli na pokraji bankrotu, štáty a centrálne banky museli vstúpiť a zaručiť bezpečnosť všetkých vkladov. Preukázalo sa, že životaschopnosť peňazí na neinvestičných bankových účtoch je rovnako verejnou zodpovednosťou ako hotovosť. To vyvoláva zásadné otázky o peniazoch ako sociálnej inštitúcii. Je správne, že peniaze môžu byť generované súkromnou firmou na prevzatie dlhu, ktorý sa potom stáva záväzkom štátu počas krízy?

Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze

Neoliberálna ekonomika kabelky je odvodená z dvoch kľúčových mýtov o pôvode a povahe peňazí. Prvým je, že peniaze vznikli z predchádzajúceho trhového hospodárstva založenom na výmene. Druhou je, že peniaze boli pôvodne vyrobené z drahých kovov. Tvrdí sa, že výmena sa ukázala ako veľmi neefektívna, pretože každý kupujúci-predávajúci potreboval nájsť inú osobu, ktorá presne splnila jeho požiadavky. Riešením problému nájsť jednu komoditu, ktorú by všetci potrebovali a povýšiť ju na prostriedok výmeny. Drahý kov (zlato a striebro) bol jasnou voľbou, pretože malo svoju vlastnú hodnotu a mohol byť ľahko rozdelený a prenášaný. Tento pohľad na pôvod peňazí siaha prinajmenšom do 18. storočia.

Tieto mýty viedli k dvom predpokladom o peniazoch, ktoré sú stále aktuálne. Po prvé, že peniaze sú v podstate prepojené s trhom a vytvárajú ho. Po druhé, moderných peňazí, rovnako ako tých pôvodných, je vždy nedostatok. Z toho vyplýva neoliberálne tvrdenie, že verejné výdavky sú odčerpávaním kapacity trhu vytvárajúceho bohatstvo a že verejné výdavky musia byť vždy čo najviac obmedzené. Peniaze sa považujú za obchodný nástroj, ktorý slúži základnej, trhovej, technickej, transakčnej funkcii bez sociálnej alebo politickej sily.

Skutočný obraz je však veľmi odlišný. Dôkazy z antropológie a histórie ukazujú, že pred trhmi založenými na vyvinutých peniazoch neexistoval rozsiahly výmenný obchod a mincovne drahých kovov sa objavili už dávno pred trhovými ekonomikami. Existuje aj mnoho iných foriem peňazí ako mince z drahých kovov.

Ak sa pozriete na bankovky, ako novú formu peňazí, na rozdiel od suverénnych peňazí už nemajú hodnotu, ale prísľub hodnoty. Nový vynález zmeniek vznikol na základe potrieb obchodu v 16. a 17. storočí. Zmenky boli použité na potvrdenie prijatia úverov alebo investícií a povinnosť splatiť ich prostredníctvom plodov budúcich transakcií. Hlavnou úlohou novovznikajúceho povolania bankovníctva bolo všetky tieto sľuby spájať a vedieť, kto čo dlhuje komu. Tento proces „zúčtovania“ znamenal, že veľké množstvo papierových záväzkov sa znížilo na relatívne menej skutočného prevodu peňazí. Konečné zúčtovanie sa uskutočnilo buď platbou so štátnymi peniazmi (mincami) alebo inou zmenkou (bankovkou).

Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze

Nakoniec sa bankovky stali tak dôveryhodnými, že sa s nimi zaobchádzalo ako s peniazmi. Bankovky dnes už nie sú sľubmi, sú menou. Nie sú kryté žiadnymi inými „skutočnými“ peniazmi, zachovali si však spojenie s dlhom. Na rozdiel od suverénnych peňazí, ktoré boli vytvorené a utratené priamo v obehu, moderné peniaze sa z veľkej časti požičiavajú do obehu prostredníctvom bankového systému. Tento proces zastrešuje ďalší mýtus, že banky iba pôsobia ako prepojenie medzi sporiteľmi a dlžníkmi. V skutočnosti banky vytvárajú peniaze. Len v ostatnom desaťročí tento mýtus konečne vyvrátili aj menové orgány. Centrálne banky vytvárajú nové peniaze, keď poskytujú pôžičky. Bankové úvery sa skladajú z peňazí vytvorených zo vzduchu, pričom nové peniaze sa pripíšu na účet dlžníka so zmluvou, že suma bude nakoniec splatená s úrokmi.

Politické dôsledky verejnej meny, ktorá sa vytvorila z ničoho nič a požičala dlžníkom na čisto komerčnom základe, sa ešte stále nezohľadnili. Namiesto použitia vlastnej zvrchovanej moci nad tvorbou peňazí, ako to urobil Alexander Veľký, sa štáty stali dlžníkmi súkromného sektora. Tam, kde sa vyskytujú deficity verejných výdavkov alebo potreba budúcich výdavkov vo veľkom meradle, existuje očakávanie, že štát si požičia peniaze alebo zvýši zdanenie, namiesto toho, aby si sám vytvoril peniaze.

Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze

Tlačenie peňazí je ekologicky, sociálne a ekonomicky problematické. Ekologicky je to problém, pretože potreba splácať dlh by mohla viesť k potenciálne škodlivému rastu: tvorba peňazí na základe splácania dlhu s úrokom musí znamenať neustály rast peňažnej zásoby. Ak sa to dosiahne zvýšením produktívnej kapacity, nevyhnutne sa vyvinie tlak na prírodné zdroje.

Vymáhanie ponuky peňazí na dlh je tiež sociálne diskriminačné, pretože nie všetci občania sú schopní splácať dlh. Štruktúra ponuky peňazí bude mať tendenciu uprednostňovať bohatého alebo najviac špekulatívneho prijímateľa rizika. Napríklad v posledných desaťročiach finančné odvetvie financovalo obrovské množstvo pôžičiek na zvýšenie investícií.

Hospodársky problém spočíva v tom, že ponuka peňazí závisí od schopnosti rôznych zložiek hospodárstva (verejných a súkromných) prevziať väčší dlh. A tak, že sa krajiny stali viac závislými od peňazí vytvorených bankami, častejšie sa objavujú dlhové bubliny a úverové krízy.

Je to preto, že ekonomika kabelky vytvára pre súkromný sektor nemožnú úlohu. Musí vytvárať všetky nové peniaze prostredníctvom dlhu emitovaného bankou a splácať to všetko s úrokmi. Musí plne financovať verejný sektor a vytvárať zisk pre investorov.

Po kríze v roku  2008  centrálne banky vytvorili nové peniaze v procese známom ako kvantitatívne uvoľňovanie. Centrálne banky využili suverénnu moc na vytvorenie peňazí bez dlhov, ktoré by mohli priamo investovať do ekonomiky (napríklad nákupom existujúceho vládneho dlhu a iných finančných aktív). Otázkou potom je: ak štát, ktorý reprezentuje centrálna banka, môže vytvárať peniaze zo vzduchu, aby zachránil banky, prečo nemôže vytvárať peniaze na záchranu ľudí?

Mýty o peniazoch nás viedli k tomu, aby sme mali na verejné výdavky a zdaňovanie skreslený pohľad. Ekonomika kabelky predpokladá, že je to zdaňovanie (súkromného sektora), ktoré zarába peniaze na financovanie verejného sektora. Toto zdaňovanie berie peniaze z vrecka daňovníka. Ale tok peňazí môže byť aj v opačnom smere. Rovnako ako banky môžu vykúzliť peniaze zo vzduchu, aby poskytli úvery, štáty môžu vykúzliť peniaze zo vzduchu na financovanie verejných výdavkov. Banky vytvárajú peniaze zriaďovaním bankových účtov, štáty vytvárajú peniaze prideľovaním rozpočtov.

Ekonomika kabelky: Neverte rozprávkam o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze

Keď vlády stanovili rozpočty, nevidia, koľko peňazí majú v už existujúcej daňovej banke. Rozpočet vyčleňuje finančné záväzky, ktoré môžu alebo nemusia zodpovedať sume peňazí pochádzajúcich z daní. Prostredníctvom svojich účtov v štátnej pokladnici a v centrálnej banke štát neustále vynakladá peniaze. Ak vynakladá viac peňazí, než má, ponecháva viac peňazí vo vreckách ľudí. To vytvára rozpočtový deficit. Je to vlastne prečerpanie v centrálnej banke. Je to problém? Áno, ak sa s štátom zaobchádza ako s akýmkoľvek iným držiteľom bankového účtu. Nie, ak sa považuje za nezávislý zdroj peňazí. Štáty nemusia čakať na podklady z komerčného sektora. Štáty sú autoritou za peňažným systémom. Dnes už nie je potrebné raziť mince, peniaze môžu byť vytvorené pomocou klávesov. Nie je dôvod, prečo by to malo byť monopolizované bankovým sektorom na vytvorenie nových verejných peňazí ako dlhu. Považovanie verejných výdavkov za rovnocenné bankovým pôžičkám popiera suverenitu v demokracii, právo na prístup k vlastným peniazom bez dlhov.

To, že peniaze vyplynuli z predchádzajúceho trhového hospodárstva založeného na výmene a že boli pôvodne vyrobené z drahých kovov, nie je nič iné len rozprávka. Musíme využiť verejnú schopnosť vytvárať peniaze. Je však tiež dôležité si uvedomiť, že suverénna moc pri tvorbe peňazí nie je sama o sebe riešením. Štátna aj banková kapacita vytvárať peniaze má svoje výhody aj nevýhody. Obe môžu byť zneužité. Napríklad nesplácané pôžičky bankového sektora viedli k rozpadu amerického a európskeho menového a finančného systému. Na druhej strane, ak krajiny nemajú rozvinutý bankový sektor, peňažná zásoba zostáva v rukách štátu, s masívnym priestorom pre korupciu a zlé hospodárenie. Preto by obe formy tvorby peňazí, bankami aj štátom, mali byť zodpovednejšie. Peniaze možno považovať za spoločenský a politický konštrukt, ktorý má obrovský radikálny potenciál. Naša schopnosť využiť ho je obmedzená, ak nechápeme, čo peniaze sú a ako to fungujú. Peniaze sa musia stať naším služobníkom a nie našim pánom.

Uvedené je úryvkom z knihy Mary Mellorovej,  Peniaze: Mýty, pravda a alternatívy, ktorá vyšla v Policy Press 3 júla  2019.