oPeniazoch.sk, money and banking Foto: SITA/AP,getty images
Politický vývoj v Taliansku je spojený s rastom rizikových prémií talianskych vládnych obligácií. Zrod novej vlády síce situáciu trochu upokojil, ale stále pretrváva neistota.
Z talianskej populistickej vlády je počuť hlasy, že opustenie eura nie je na programe dňa. Nie je tak dôvod pre run na banky a k masovejším výberom vkladov. "Nebolo by ale prekvapujúce, keby dáta zo systému Target 2 poukázali na odliv peňazí z talianskych bánk. Banková únia ešte nie je dokončená a sporitelia tak majú motiváciu k presunu peňazí z krajín, ktoré sú politicky rizikovejšie, alebo sa nachádzajú v ekonomických problémoch," píše ekonóm Stephen G. Cecchetto z Brandeis International Business School. Na blogu Money and Banking poukazuje na nedávne varovanie guvernéra Bank of Italy Visca, ktorý povedal: "nesmieme nikdy zabudnúť, akým veľkým rizikom je strata nenahraditeľného aktíva menom dôvera."
Ak by Taliansko chcelo skutočne odísť z eurozóny a zároveň sa vyhnúť panike, muselo by to urobiť nečakane počas jednej noci. Muselo by zaviesť obmedzenia na tok kapitálu, a to možno aj na niekoľko rokov. Taliani by tým boli pobúrení, zahraničie by sa obávalo. Je tiež otázne, či by talianska vláda bola schopná dôveryhodne oslabiť kurz novej meny. Rozpočtové obmedzenia a tlaky by skôr nahrávali scenáru vysokej inflácie než znižovaniu hodnoty a zlepšeniu konkurencieschopnosti. "Taliansko musí podľa našich výpočtov refinancovať každý rok dlhy zodpovedajúce v priemere 17 % HDP. Akákoľvek strata dôvery by tak znamenala aj stratu fiškálnej udržateľnosti," píše Cecchetto.
Taliansko kvôli svojim vysokým dlhom patrí ku krajinám, ktoré sú náchylné na krízy vyvolané sebenaplňujúcim sa proroctvom. Pokles dôvery v udržateľnosť vládnych financií totiž vedie k rastu rizikových prémií, ktorý sám o sebe túto udržateľnosť podkopáva. Uvoľnenie fiškálnej politiky tak môže mať za cieľ podporu ekonomického rastu, ale v praxi môže u týchto krajín skôr vyvolávať obavy z prudkého rastu dlhov či fiškálnej dominancie. Extrémnym príkladom sú niektoré provincie v Argentíne, ktoré vydávali nové dlhopisy pripomínajúce svojou formou bankovky, používali sa pri vyplácaní miezd aj pri bežných platbách. Nie je snáď ani prekvapujúce, že v Taliansku už niektoré hnutia navrhujú vytváranie podobných náhrad za bežné peniaze, ktoré by mali pomôcť znížiť dane a podľa pravidiel eurozóny by nepredstavovali ďalšie dlhy.
Nie náhodou sa ale finančné trhy boja rôznych foriem fiškálnej dominancie nad monetárnou politikou. "Najväčšou hrozbou pre euro je politika. Euro vo Frankfurte nie je to isté ako euro v Ríme. A to vie každý. Žiadna krajina, ktorá uvažuje dlhodobo, nebude ochotná utrpieť obrovské straty spojené s odchodom z eurozóny. Lenže v praxi dochádza k tomu, že počas ťažkých časov sa výhľad stáva veľmi krátkodobý a tak vznikajú krízy," uzatvára Cecchetto.
