oPeniazoch.sk, FTAlphaville Foto: thinkstock
Ak si niekto stále myslí, že euro je dobrý nápad, nemal by mať mnoho dôvodov proti zavedeniu zlatého štandardu. Namiesto toho, aby mali svoj menový blok Európa, Spojené štáty, Čína, Japonsko a ďalšie krajiny, môžeme zaviesť jeden svetový štandard.
V menovej únii musia jej členské krajiny vydávať dlhopisy v mene, ktorú nemôžu priamo tlačiť. Vzdávajú sa svojej monetárnej suverenity výmenou za nižšie náklady spojené s obchodom a hladším tokom zahraničného kapitálu. Niekoľko krajín, ktoré vstúpili do eurozóny, sa tiež tešilo, že bude ťažiť zo stability Nemecka a poklesu vysokých rizikových prémií, ktorým čelili kvôli ich predchádzajúcej histórii vysokej inflácie a devalvácie. V podstate ide ale o rovnaké argumenty, ktoré hovorili v prospech zlatého štandardu v devätnástom storočí.
Krajiny na periférii eurozóny, ktoré sa vzdali vlastnej meny, dúfali, že euro povedie k integrácii s bohatým severom a vyššiemu životnému štandardu. Svojou stratou monetárnej suverenity ale riskovali vyššiu zraniteľnosť v prípade kríz, ktoré doľahli na rad chudobnejších krajín v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch.
Krajiny eurozóny sa v prípade krízy musia spoliehať na reštrukturalizáciu dlhov a znižovanie miezd v prípade, že dôjde k obratu v toku kapitálu. Sú dokonca zraniteľnejšie ako rozvíjajúce sa ekonomiky, pretože krajiny ako Brazília či Kórea môžu prestať viazať kurz svojej meny k doláru a začať tlačiť peniaze na podporu domáceho bankového systému. Aj krajiny, ktoré používajú zlatý štandard, ho môžu relatívne jednoducho opustiť. Avšak členské krajiny eurozóny žiadny jednoduchý spôsob vystúpenia z menovej únie k dispozícii nemajú.
Boli teda predpokladané prínosy eura dosť vysoké, aby ospravedlnili s ním súvisiace riziká?
Naše doterajšie skúsenosti naznačujú, že nie. Ekonóm Martin Sandby ale dodáva jednu dôležitú vec: daná krajina má stále dosť flexibility aj v prípade, že stratila svoju monetárnu suverenitu. Problém Európy podľa neho spočíva v tom, že vlády jednotlivých krajín túto flexibilitu nevyužili. Konkrétny problém je v tom, že vlády sa spoliehajú na rozpočtové deficity, ale minimalizácia rizík spojených s pevným menovým kurzom vyžaduje, aby nedochádzalo k nadmernému rastu rozpočtových deficitov. Kapitál, ktorý do danej krajiny prúdi, by nemal byť typom peňazí, ktorých tok sa môže rýchlo obrátiť. Mal by financovať investície a dlhodobé projekty.
Vláda teda dokáže vyvážiť negatívne efekty straty monetárnej suverenity, vyžaduje si to však veľmi pevný finančný systém a extrémne anticyklickú fiškálnu politiku. Navyše je zrejmé, že zraniteľné sú aj krajiny, ktoré majú plávajúci kurz. Ak napríklad centrálna banka uťahuje svoju politiku a kurz meny kvôli tomu posilňuje, môže to viesť k veľkému rastu objemu úverov denominovaných v zahraničných menách. Všetko môže skončiť dlhovou bublinou, ktorej sa centrálna banka chcela vyhnúť. Nové dlhy sú navyše nebezpečnejšie, pretože sú denominované v zahraničných menách.
Prehnané môžu byť aj údajné prínosy plávajúceho kurzu v oblasti obchodnej bilancie, a to najmä v menších krajinách, ktoré sú značne integrované do globálnych výrobných reťazcov. Niektorí ekonómovia dokonca tvrdia, že pevný kurz môže zvýšiť produktivitu, pretože vedie k zániku málo efektívnych spoločností. Z tohto pohľadu by dokonca bolo pre všetky európske krajiny výhodné vstúpiť do eurozóny.
Ak platí, že pevný kurz má rad výhod, a jeho nevýhody možno eliminovať vhodným nastavením celkovej ekonomickej politiky, môžeme sa vlastne pýtať, prečo nevytvoriť jednu veľkú celosvetovú monetárnu úniu. Namiesto toho, aby mali svoj menový blok Európa, Spojené štáty, Čína, Japonsko a ďalšie krajiny, môžeme zaviesť jeden svetový štandard. Vytvorenie svetovej meny a Svetovej centrálnej banky by bolo extrémne zložité, ale zlato by tento problém riešilo pomerne jednoducho.
Od krajín, ktoré previazali svoju menu so zlatom, sa pred prvou svetovou vojnou očakávalo, že obmedzia svoje vládne výdavky, budú regulovať svoj finančný sektor, umožnia pohyb cien a miezd oboma smermi a zavedú fungujúci systém reštrukturalizácie zlých dlhov. To znie celkom povedome, však? Krajiny so zlatým štandardom profitovali z ľahšieho prístupu ku kapitálu, pretože sa u nich znížilo riziko vysokej inflácie. Svetovému obchodu dominovali meny kryté zlatom, a ak sa k nim daná krajina pripojila, znižovalo to transakčné náklady a zvyšovalo exporty. Zlato fungovalo ako brzda vládnym výdavkom a deficitom, čo okrem iného znamenalo, že podporovalo svetový mier a bránilo šírenia socializmu. Najmä Japonsku sa darilo veľmi dobre po tom, čo v roku 1897 prijalo zlatý štandard, aj keď mnohé spoločnosti sa pevného kurzu obávali.
Samozrejme, že medzi eurom a zlatým štandardom existujú určité rozdiely. ECB má napríklad možnosť intervenovať na trhoch, aj keď jej politika sa zdá byť značne ovplyvnená politickou situáciou v eurozóne a zložením jej vedenia. Prečo by ale mali byť prínosy súvisiace s integráciou a cenovou stabilitou obmedzené len na jeden kontinent?
Autorom je Matthew C Klein.
