Rok 2012 – inflácia alebo deflácia

Likvidácia dlhu rastom

Pokiaľ výrazne rastie ekonomika krajiny, rastú príjmy a tak aj schopnosť subjektov svoje dlhy splácať. Tento jednoduchý princíp stojí za dôvodom, prečo sme mali stanovené ako najdôležitejšie Maastrichtské kritérium 3% dlh vládnych financií. Očakávalo sa totižto, že ekonomika bude rásť tempom 3% ročne a pri takomto raste dokáže nový daňový príjem vykrývať úrokové platby za existujúci dlh. Celkový vládny dlh by tak ostal na nezmenenej úrovni.

Z histórie však neexistuje veľa príkladov, kedy dokázala krajina „vyrásť“ zo svojich dlhov. Ak sa to stalo, väčšinou to bolo na základe pozitívnej globálnej ekonomickej klímy, ktorá momentálne neexistuje. Alebo to bol významný vynález, ktorý dokázal podporiť efektivitu práce ako napríklad internet v posledných dvoch dekádach. Avšak mnohé posledné inovácie, čoho príkladom je Apple, sa netýkajú produktivity ale spotreby.

Asi tým najpotrebnejším zdrojom efektivity by v súčasnosti bola nová lacná forma energie. Tá by dokázala výrazne znížiť náklady a rozprúdiť ekonomický rast. Avšak infraštruktúra na jej vybudovanie trvá dekády a čo je horšie, opak sa stáva pravdou – cena energií výrazne rastie. Doba lacnej ropy je už za nami, fukušimská tragédia dala červenú atómovým elektrárňam, environmentálne snahy zdražujú použitie uhľovodíkových palív a lacný zemný plyn je stále iba marginálnou formou energie. 

Zdá sa tak, že socializmus presiaknutý do ekonomického života, nedostatok potrebných inovácií a rastúca cena energií budú spôsobovať to, že dlh sa nebude stávať menším, ale naopak väčším. Pravdepodobnosť, že z dlhu vyrastieme, tak považujeme za veľmi nízku.

Likvidácia dlhu bankrotom

Bankrot je najprirodzenejšia forma vymazania dlhu. Bankroty sú prirodzenou súčasťou systému vytvárania dlhodobej prosperity – kapitalizmu. Pomocou uvoľnenej hospodárskej politiky sa však bankroty dlhodobo odkladali a keď sa stali v roku 2008 nevyhnutné, zistilo sa, že krach jednej väčšej banky – Lehman Brothers – takmer spôsobil krach systému.

Od roku 2008 sa tak zaviedla politika firiem „príliš veľkých na krach“ a začínajú sa určovať systematicky dôležité banky, ktoré nesmú nikdy skrachovať.  Odvtedy sa dlh bánk prenáša na plecia štátov a tie samotné musia bojovať o svoje prežitie. Ak sa stanú dlhy príliš veľké, bolo by rozumné nechať štáty skrachovať, nech môžu začať od začiatku. Avšak bankrot štátu nie je jednoduché riešenie. Je takmer isté, že bankrot prinesie sociálne nepokoje a dlhodobejšiu depresiu.

A ak si má akýkoľvek politik vybrať medzi vedomým spustením krízy a odkladaním problému do budúcna, takmer vždy zvolí ten druhý variant. Štát má totižto obrovskú výhodu – môže tlačiť peniaze a tak sa vyhnúť bankrotu. A preto štáty, ktoré majú dlhy vo vlastnej mene, nikdy neskrachujú. Pravdepodobnosť likvidácie dlhu bankrotom sa tak opäť javí ako veľmi malá. Ostáva nám tak riešenie, ktoré bolo v histórií používané najčastejšie – monetizácia dlhu.

Likvidácia dlhu infláciou

Pokiaľ cenová inflácia rastie, čiže rastú ceny, rastú aj marže a následne príjmy. Hodnota dlhu sa tak spontánne znižuje. A keďže štát je najväčší dlžník, rast inflácie mu vyhovuje. Je celkom zjavné, prečo z toho, čo by sme mohli označiť ako podvod, spravil štát monetárnu vedu. Inflácia sa stala hlavným cieľom hospodárskej politiky. Z tohto dôvodu sme svedkami politiky nulových úrokových sadzieb a neobmedzeného zásobovania bánk likviditou. Problémom však je, že kontrolovať infláciu je oveľa ťažšie, ako by sa mohlo zdať.

Politici zúfalo potrebujú cenovú infláciu, no dosiahnuť ideálne pásmo 2-5% nie je také ľahké, ako to vyzerá. Nassim Taleb ukazuje príklad: „Je to, ako keď si chcete dať na pizzu kečup, no ten z fľašky nechce tiecť. A tak s fľaškou stále trasiete a trasie, až vám zrazu z neho vystrekne obrovské množstvo kečupu. Od kečupu je nielen celá pizza, ale aj vy“. Taleb tak opisuje neželaný následok uvoľnenej monetárnej politiky vo forme nekontrolovateľnej inflácie s ničivými účinkami na celé ekonomické prostredie.

Deflácia vs. vysoká inflácia

Už od roku 2008 vidíme obrovské rozpory medzi táborom deflacionistov (napríklad David Rosenberg, Mike Schedlock, Albert Edwards)  a táborom inflacionistov (napríklad James Turk, Marc Faber, Deltlev Schlichter) o tom, ako skončí tlačenie peňazí. Inflacionisti tvrdia, že super uvoľnená menová politika vedie k výraznej inflácií a ceny začnú v blízkej budúcnosti prudko rásť. Pravdepodobnosť hyperinflácie je vysoká a zlato je kľúčovou investíciou. Deflacionisti tvrdia, že súčasná kríza je tak silná, že mnohé firmy majú existenčné problémy a výrazne znižujú svoje výdavky. Tým vzniká nezamestnanosť, platy a reálne príjmy klesajú, firmy bankrotujú a existujú silné tlaky na pokles cien. Z tohto dôvodu nás čaká dlhé obdobie ekonomickej stagnácie a stratenej dekády na spôsob Japonska.

Rok 2011 ukázal, že pravdu majú (zatiaľ) deflacionisti.  Kvantitatívne uvoľňovanie vytvorilo na trhu silnú obavu o znehodnotenie dol&aacute