oPeniazoch.sk, Forbes Foto: thinkstock
Za výhody plávajúcich mien sa dnes považujú mnohé hlúposti. Napríklad, že hodnoty mien budú svojim pohybovať odrážať dianie na trhu a prirodzene sa tým dosiahne určitý druh rovnováhy, ktorá by sa mala odraziť vo vyváženom obchode. To je nezmyselné tvrdenie, nikdy nič také neexistovalo.
Žiadny dôkaz o takejto rovnováhe sme nezaznamenali za ostatných 200 rokov, ani v plávajúcich menových systémoch, ani fixných, ako bola klasická éra zlatého štandardu pred rokom 1914, alebo eurozóna dnes. Tieto "nerovnováhy" je lepšie chápať ako kapitálové toky. A keď má kapitál tiecť, tak aj potečie. Najlepší spôsob, ako dosiahnuť "vyváženosť obchodu" – čo je neodporúčaný cieľ – je zaviesť kapitálové kontroly.
Tisíc rokov mal svet jednu účinnú menu – kombináciu zlata a striebra, čo fungovala ako jednotný systém. Každý, kto sa pozrie na denno-denný chaos pri menových pohyboch, nech už sú plánované alebo nie, môže vidieť odmeny a tresty, ktoré nemajú nič spoločné s relatívnymi nákladmi na produkciu či s výhodami jedného regiónu pred druhým, alebo niečím podobným. Všetky argumenty "komparatívnej výhody" alebo "vzájomnej výhodnosti" sú irelevantné v rámci rulety nezmyselnej náhody či úmyselných podvrhov.
To je dôvod, prečo Európa, ktorá bola vždy úzko spojená s obchodom, sa stále snažila, aby sa minimalizovalo kolísanie výmenných kurzov. Pred rokom 1971 to znamenalo previazať menu so zlatom. Keď sa systém Bretton Woods v roku 1971 rozpadol, Európania okamžite skúsili presadiť hada v tuneli. Bol to prvý pokus o európsku menovú spoluprácu, ktorej cieľom bolo obmedziť kolísanie medzi jednotlivými európskymi menami. Vytvoriť jednotné menové pásmo pre Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), v podstate šlo o fixáciu všetkých EHS mien voči sebe. Následne v roku 1979 prišiel Európsky mechanizmus výmenných kurzov. Nastolený trend vyvrcholil so zavedením zdieľanej meny, eura, v roku 1999.
Spojené štáty sú natoľko veľké, že zahraničný obchod je vo vzťahu k HDP relatívne malý. Preto je pre ne menej dôležité, aby si udržali stabilnú menu vo vzťahu so svojimi vonkajšími obchodnými partnermi. Skôr USA pomáha používanie jednotnej meny medzi všetkými päťdesiatimi štátmi. Myšlienka pre vlastnú plávajúcu menu pre New York, Kaliforniu a Floridu je neprípustná, hoci tieto štáty sú väčšie, ako v počte obyvateľstva, tak v rozlohe, než mnohé európske krajiny. Jednotlivé štáty mali storočnú históriu vydávania svojich plávajúcich papierových mien, čo sa ale zmenilo v čase podpisu Ústavy Spojených štátov amerických.
Prostredie plávajúcich mien prirodzene vedie k argumentom pre protekcionizmus. Keď sa plávajúce meny objavili po celom svete po znehodnotení britskej libry v septembri 1931, ktoré dvadsaťdva ďalších mien nasledovalo ešte pred koncom roka, vlády reagovali novým kolom úpravy.
Myšlienka "konkurenčnej devalvácie" je v skutočnosti oveľa menej populárna ako si ľudia myslia. V praxi sa ukázalo, že snaha získať výhodu účinným zoškrtávaním miezd pracovníkov a opakovaný čiastočný default veriteľov, je v skutočnosti kontraproduktívne. Znižovanie miezd vo výsledku vytvára chudobnejších ľudí, nie bohatších. Väčšina z "devalvácií" za ostatných tridsať rokov boli dôsledkom nekompetentnosti, nie zámeru. Avšak vždy, keď existuje plávajúca mena, jeden ide hore a druhý klesá. Výhody a nevýhody si vás vyberajú svojvoľne, bez akejkoľvek podstaty, či zásluhy. Vzájomná spolupráca, ako základ všetkej ekonomickej aktivity, sa stáva čoraz náročnejšia a problematickejšia. Z takejto chybnej premisy prirodzene vznikajú chybné závery, napríklad predstava, že krajiny s prebytkom bežného účtu (Čína) by mali mať silnejšiu menu a krajiny s deficitom bežného účtu by mal mať slabšiu menu. Pričom hodnoty mien by mali stačiť na zmenu ekonomických dát a údajne viesť k "vyváženému obchodu." V praxi ale "nerovnováha" pretrváva, aj keď je zmena výmenných kurzov výrazná. Ak sa márne čaká na nastolenie rovnováhy, potom začnú lietať obvinenia, že niektorá krajina je "menový manipulátor", alebo sa snaží o akýsi "neoprávnený prospech." Podobné argumenty sa používajú voči Číne už celé desaťročia, nevyhlo sa im ani Japonsko.
Aziati, podobne ako Európania, z väčšej časti pochopili, že obchodovanie im uľahčí stabilný výmenný kurz. Dnešný čínsky jüan je založený na mene danej španielskym strieborným dolárom v šestnástom storočí, ktorý bola importovaná zo strany Číny v obrovských množstvách a tvoril ich primárnu časť strieborných mincí až do dvadsiateho storočia. Ten istý španielsky strieborný dolár bol základom pre americký dolár. Číňania boli na "dolárovom štandarde" dvesto rokov pred existenciou Spojených štátov. Japonský jen a kórejský won predstavovali v podstate v miestnej výslovnosti "juan." Dnes má Čína v širšom ponímaní rovnakú menovú politiku ako Kalifornia.
Nesmieme zabúdať ani na problémy spôsobené dnešnými nekrytými plávajúcimi menami. "Voľný obchod" bol vždy založený na "pevných výmenných kurzoch." Svet používal jednotný menový systém, založený na zlate. V súčasnosti tomu tak nie je. Jim Rickards budúcnosť popisuje vo svojej novej knihe Cesta ku krachu. Podľa neho vznikne jednotný globálny menový systém, ktorý ale nebude založený na zlatom štandarde. To by znamenalo mať niekoho, ako je Mario Draghi, pre celý svet. Ja ale rozhodne nechcem, aby nejaký klaun, alebo niektorý z jeho nástupcov, niesol zodpovednosť za moje peniaze.
Autorom je Nathan Lewis
