oPeniazoch.sk, johnkay.com Foto: thinkstock
Politickí lídri po celom svete majú v otázke zamestnanosti identický slovník. Donald Trump sľubuje milióny pracovných miest vo výrobe, Clintonová chce vraziť 10 miliárd dolárov do výroby, George Osborne mal výrobu ako leitmotív priemyselnej stratégie. Aj Jeremy Corbyn sľúbil, že podpora výroby bude prioritou pre národnú investičnú banku.
Prvýkrát som sa stretol s termínom výrobný fetišizmus v roku 1980, keď sa konštatovalo, že pokles v spracovateľskom priemysle vo Veľkej Británii bol nevyhnutným dôsledkom rastu produkcie ropy v Severnom mori. Nárast v jednej kategórii vývozu alebo dovozu nutne musel vytlačiť ostatné exportné sektory, najmä menej diferencované komoditné produkty, ako je oceľ. Vtedy som si všimol, že pre mnoho ľudí je úloha spracovateľského priemyslu viac emocionálna, možno je to aj otázka morálna, ale nie až tak ekonomická.
Spracovateľský fetišizmus je predstava, že výroba je hlavná ekonomická činnosť a všetko ostatné je jej nejakým spôsobom podriadené. Táto predstava je hlboko zakorenená v ľudskom myslení. Predstavy, že iba hmotné predmety predstavujú skutočné bohatstvo, a iba fyzická práca je skutočná práca, mohli byť vytvorené v čase, keď hospodárska aktivita bola neustále orientovaná výhradne na zabezpečovanie potravín a obydlia. Muž lovil, a na to potreboval primitívne náradie. Ak bol dobrý v týchto veciach, jeho žena a deti sa mali dobre. Ak nie, tak pomreli. Ženy tiež tvrdo pracovali, možno ešte ťažšie ako muži, ale to nebolo považované za ekonomicky produktívnu činnosť.
Z týchto primitívnych časov, sme zdedili predstavu o hierarchii potrieb, v ktorej jedlo a príbytok majú prednosť pred autorizovaným účtovníctvom a kozmetickou chirurgiou. Spolu s hierarchiou potrieb domácnosti prichádza vnímanie, že vo významovom rebríčku sú na predných priečkach produktívne činnosti ako je poľnohospodárstvo, s primárnymi zdrojmi a základnými výrobnými prostriedkami, pred kaderníctvom a televíznymi reláciami.
Takéto uvažovanie ale prestalo mať ekonomický význam v momentke, keď už vďaka technologickému pokroku a ekonomike už bolo zbytočné celý deň sa zaoberať lovom, s cieľom získať dostatok jedla. Tento stav sme dosiahli pred mnohými tisícročiami. V čase, keď primitívne kmene dosiahli túto úroveň hospodárskeho pokroku, začali pridávať do rebríčka aktivity podľa vlastného uváženia pre naplnenie ich základných potrieb. So vzostupom trhového hospodárstva nastala deľba práce. Odborné úlohy dostávali tí, ktorí mali najlepšie schopnosti ich splniť.
"Predsa si nemyslíte, že ekonomika môže prežiť vďaka kaderníčkam a hamburgerom?“ zúria kritici. Nie, ale moderné ekonomiky sú predsa rôznorodé. Rozmanitosť spotreby nemusí zodpovedať rozmanitosti výroby. Deľba práce bola obmedzená rozsahom na trhu ale dnes už rast neustále zvyšuje geografické rozdelenie práce. Švajčiarsko a Dánsko patria k najbohatším krajinám sveta, ale nikdy nevyrobili jediný automobil. Spolu so stále rozsiahlejšou deľbou práce prichádza aj stále rozsiahlejšia diferenciácie výrobkov. Môžete si kúpiť oblek, štýlový oblek, alebo oblek na mieru. Nemusíte zaplatiť veľa za oblek, ale priplatíte si za štýl, prípadne za personalizáciu.
Keď si kúpite lieky, alebo motor z lietadla alebo iPhone, neplatíte za materiál, ani ručnú prácu, ktorá dáva komponenty dohromady. Platíte za výskum a dizajn. Keď si kúpite oblek, alebo motor lietadla, platíte aj za prácu, ale za vysoko kvalifikovanú pracovnú silu, ktorá riadi stroj.
Mnohí sa pýtajú, na ekonomický význam priemyselných výrobkov v závislosti na zamestnanosti. Ako bude na tom vývoz a pracovné sily v ekonomike založenej na službách? Exportné aktivity pochádzajú z výroby vecí, ktoré nedokážu urobiť inde, kvôli špecifickosti zručnosti, ktorú si vyžadujú. IPhone je výrobok, ale jeho hodnota pre užívateľov je v ponuke služieb. Výnosy z rôznych činností odrážajú dostupnosť či nedostatok talentov potrebných na ich výrobu, a svoje postavenie v mocenskej štruktúre. Tí, ktorí majú to šťastie, že majú tieto vzácne talenty, zarábajú viac ako tí, ktorí pracujú pre uspokojenie viacerých základných prvkov v hierarchii potrieb. Často sa tiež tešia z povolania, ktoré si vyžaduje menej námahy a viac pôžitku.
Ale ako budú pracovné miesta vznikať? Výroba a export z rozvinutých ekonomík väčšinou pochádza od talentov z firiem a dizajnu spájanom so službami. Fyzická práca začlenená do spracovateľského priemyslu je len lacnou komoditou v globalizovanom svete. Naopak zručnosti a schopnosti, ktoré vyžaduje práca na mimoriadne komplexných produktoch, lacné nie sú. Málo tých, ktorí pracujú pre British Aerospace, GlaxoSmithKline alebo Rolls Royce sú zapojení do namáhavej ručnej práce pri samotnej výrobe.
Pre výrobného fetišistu je "skutočná práca" iba ťažba a výroba, nie varenie a starostlivosť o deti. Pokles výroby tak ide ruka v ruke so zoslabením pracovnej sily. Výrobný sektor, napríklad textilný, ktorý zamestnával väčšinu žien, bol vnímaný ako priemyselná analógia tradičnej ženskej aktivity pri výrobe odevov pre rodinu, a sotva môže byť uznávaný ako zdroj "skutočných pracovných miest".
Výrobná posadnutosť nemá žiadny ekonomický základ, má však značný spoločenský a politický význam. Výroba bola kedysi hlavným zdrojom práce pre menej kvalifikovaných mužov. Ale to už dnes vo vyspelých ekonomikách neplatí, hľadajú sa predovšetkým vysokokvalifikovaní odborníci. Bolo by absurdné vidieť obraz polonahých mužov, ktorým steká pot po chrbte vypracovaného tela, pretože strávili polovicu dňa v podzemí pri ťažbe uhlia. Možno toto boli skutočné pracovné miesta, ale aj hrozné pracovné miesta. Spoločnosť je na tom už lepšie, už takéto pracovné miesta nepotrebuje.
Autorom je John Kay, popredný britský ekonóm, ktorý sa zameriava na vzťahy medzi hospodárstvom, financiami a obchodom.
