oPeniazoch.sk, Bloomberg;businessinsider;CNBC Foto: SITA/AP
Úvahy o čínskej ekonomike sa už dlhšie riadia jediným vzorcom: pokiaľ tempo jej rastu spomaľuje, vláda v Pekingu je vždy schopná oživiť ekonomickú aktivitu fiškálnou stimuláciou a pomocou finančným inštitúciám. Ak k tomu pridáme optimistické oficiálne informácie o deficitoch, znejú podobné argumenty presvedčivo. Lenže realita sa teraz prudko mení.
Verejné financie sú v Číne v horšom stave, než sa zvyčajne tvrdí. Nad schopnosťou vlády podporiť ekonomický rast potom v prostredí rastúceho verejného dlhu visí veľký otáznik. Bez reforiem by dokonca mohla Čína skončiť veľmi zle.
Podľa Medzinárodného menového fondu by čínska vláda mala tento rok vytvoriť len mierny deficit vo výške 3 % HDP a jej dlh by sa mal pohybovať na 46,8 % HDP. V rebríčku 184 krajín by tak figurovala na stom mieste a taká dlhová záťaž by nepredstavovala väčšie prekážky. Na povrchu teda vyzerá všetko dobre, ale tak tomu v skutočnosti nie je.
MMF počíta len s dlhmi vlády a nepočíta do neho dlhy provincií a miestnych samospráv. Lenže približne 80 % verejných výdavkov v Číne pochádza práve od nich a ide teda o podstatnú informáciu. Podľa niektorých informácií tieto subjekty už pred troma rokmi prekročili povolený dlhový limit a ich financie sa odvtedy ďalej zhoršujú. Napríklad Goldman Sachs odhaduje, že celkové deficity dosahujú asi 15 % HDP. To znamená, že zodpovedajú deficitom americkej vlády z obdobia finančnej krízy roku 2008.
Ani podobné odhady stále neodrážajú snahu miestnych vlád presunúť dlhy na subjekty, ktoré boli vytvorené práve pre tieto účely. Vo výsledku je potom ťažké rozlíšiť, čo sú v Číne vlastne dlhy verejné a čo dlhy súkromného sektora. Predpokladá sa, že vláda stojí za väčšinou záväzkov štátnych spoločností a strategických firiem. Investori tak u nich okrem iného predpokladajú, že vláda podporí každý ich investičný projekt. Doteraz to bola pravda a vláda nedopustila pád žiadnej z takých spoločností, pretože sa obávala spustenia širšej krízy. Tlaky v bankovom systéme ale rastú a vláda má stále menší priestor pre manévrovanie.
Peking môže urobiť niekoľko krokov.
Na prvom mieste by malo stáť oddĺženie. Doterajšie snahy v tejto oblasti však viedli k tomu, že miestne vlády prišli s kreatívnymi spôsobmi, ako dlhy skryť. Výsledok bol teda skôr kontraproduktívny.
Alternatívu predstavuje kolaps zombie firiem, ale toto riešenie nie je politicky atraktívne.
Zdá sa teda, že Peking vsádza na keynesiánsky multiplikátor a dúfa, že vyššie tempo rastu problémy opäť vyrieši. Lenže obdobie, kedy takýto plán fungoval, už sa opakovať nebude. Medvede predikujú devalváciu čínskej meny a bankovú krízu. Takýto vývoj v minulosti skutočne podobné kombinácie vysokých dlhov a nestabilného bankového systému sprevádzal. A ak Čína svoju dlhovú expanziu nezastaví, skutočne neskončí dobre.
Ratingová agentúra Moody Investors Service zvýšila svoje prognózy pre hospodársky rast Číny v roku 2016 v dôsledku "významných" stimulačných krokov fiškálnej a menovej politiky z 6,1 na 6,3%. "Spomalenie čínskej ekonomiky bude pravdepodobne postupné, neočakávame, že by sa Čína stala významným ťahúňom globálnych rastových vyhliadok po zvyšok roka 2016 a v roku 2017," píše Moody’s vo svojom vyhlásení. Lepší výhľad pre Čínu by pravdepodobne mohol prispieť k stabilizácii vyhliadok pre rozvíjajúce sa trhové ekonomiky a ruka v ruke k miernemu oživeniu cien komodít a výraznejších kapitálových tokov, ktoré by pomohli udržať rozvíjajúci sa trh v rovnováhe.
Čínska ekonomika sa spomaľuje, ide o najpomalšie tempo rastu za posledných 25 rokov. Analytici sa obávajú, že ďalšie uvoľnenie menovej politiky by mohlo spôsobiť prehriatie odvetví nehnuteľností. Centrálna banka krajiny, ľudová banka Číny (PBoC), sa už týmto smerom vybrala, má za sebou niekoľko kôl uvoľnenia, vrátane zníženia povinných minimálnych rezerv bánk a znižovania úrokových sadzieb.
Vráťme sa ale do neľahkých čias pre Čínu pred rokom. Čína šokovala finančné trhy náhlou devalváciu jüanu, škrt predstavoval 3 % voči doláru v priebehu piatich obchodných dní. Globálne akciové indexy reagovali poklesom o 10 %. Devalvácia bolo všeobecne považované za známku toho, že čínska ekonomika bola v oveľa horšom stave, než by ktokoľvek veril. "Nebol to samotný pohyb meny, čo by sa priamo dotklo účastníkov trhu, ale skôr jeho dôsledky pre čínsku ekonomiku, obchodné toky a globálne tempo rastu," vysvetľuje ekonóm The Carlyle Group, Jason Thomas.
Pri spätnom pohľade sa ale zdá, že tieto obavy boli prehnané. "Reformy čínskej meny predstavovali jednoduchý pokus konfrontovať deflačné tlaky vyplývajúce zo zvýšenia reálneho efektívneho kurzu o 30 % počas posledných štyroch rokov. Skôr než vyvolanie dopytu zo strany obchodných partnerov devalvácia meny sa snažila zmierniť domáce finančné podmienky, zvýšiť infláciu, a vytvoriť väčší priestor pre domácu menovú politiku." Toto úsilie sa oplatilo, deflácia v Číne prudko klesla.
"Pred rokom, ceny výrobcov tovarov padali ročným tempom 6 %," povedal Thomas. "Ceny klesli iba o 1,7 % za posledných 12 mesiacov a teraz sa zdá, že na medzimesačnom základe rastú."
Tento zvrat, spolu s krokmi Čínskej centrálnej banky na zosekanie úrokových sadzieb hneď niekoľkokrát za sebou, pomohol zmierniť ťažkú dlhovú záťaž pre čínske spoločnosti. "Záťaž reálnou dlhovou službou v čínskom priemyselnom sektore už klesol o viac ako 4 percentuálne body," povedal Thomas.
A netreba zabúdať ani na uvoľnenie úverovej politiky, vďaka čomu sa podarilo zvýšiť obsadenosť prázdnych obydlí o 45 %. Sektor rástol v druhom štvrťroku roku 2016 rýchlejším tempom než celková ekonomika.
To však neznamená, že v Číne je všetko v poriadku. Sále trpí nadmernou kapacitou, nesplácanými úvermi a klesajúcimi výnosmi z majetku, upresňuje Thomas. "Menová politika nemôže riešiť tieto štrukturálne problémy, a to ani nebolo jej zámerom. Napriek tomu si čínski politici zaslúžia uznanie za rozhodný prístup, aby predišli možnej deflačnej špirále. Ako to už často býva, to najjednoduchšie riešenie sa ukázalo ako najlepšie."
