oPeniazoch.sk, rolling barrel;the economist Foto: thinkstock
Dnes si z výplaty dokážete kúpiť pol milióna krát toľko svetla ako počas éry pyramíd. Možno by sme ale nemali miešať jablká s tisíc rokov starými hruškami.
Je nesmierne zložité porovnávať životnú úroveň v priebehu času. Napriek tomu sa to nielen že bežne robí, ale sa aj spolieha na jedinú metriku: hrubý domáci produkt. Toto číslo sa stalo definíciou pre materiálny blahobyt, aj keď v podstate nehovorí nič o raste produktivity a prosperite. Magický údaj, ktorý sa využíva hlavne pri medzinárodnom porovnaní výkonnosti ekonomík jednotlivých krajín. Ale dá sa tento údaj porovnávať dlhodobo?
Z koľkých platov by si pred 5000 rokmi mohol priemerný človek dovoliť kúpiť smartfón? Ak sa vám táto otázka zdá byť úplne irelevantná, vedzte, že sme tu už mali aj odvážnejší pokus. Odhadnúť koľko umelého svetla v lumenoch si mohol človek dovoliť z dennej mzdy a ako sa to menilo v priebehu rokov. Zo štúdie vyplýva, že kúpna sila prepočítaná na svetelné jednotky, sa za ostatných 5000 rokov znásobila pol milióna krát.
Ak sa za HDP skrýva zhruba to, aký veľký vplyv má priemerný človek na dianie vôkol, akými vedomosťami, či informáciami disponuje, potom je to skutočne obrovský nárast. A tento rast do značnej miery nastal za ostatných 200 rokov, v kapitalizme. Množstvo svetla za priemernú mzdu rástlo v období medzi rokmi 1800 a 1992 ročne o približne 6 %. HDP na obyvateľa rástol celosvetovo medzi rokmi 1820 a 2008 ročne v priemere o 1,3 %. V úspešných kapitalistických krajinách dokonca rýchlejšie. Ak by sa podarilo udržať v podstatnej časti sveta kapitalizmus, ako systém stimulov, potom by to určite nebola divoká predstava, aby HDP rástol dlhodobo v nepredstaviteľnej miere, hoci aj viac než 1 % ročne, alebo tempom ako doteraz.
Z toho ale vôbec nevyplýva, že ľudstvo bude šťastnejšie, alebo, že sme objavili návod, ako zabezpečiť rovnosť príjmov. Ani technologický pokrok nie je rovnaký vo všetkých oblastiach. Počas Rímskej ríše si človek dokázal za svoju dennú mzdu, čo asi nebola práca na 8 hodín, kúpiť okolo 3 kg pšenice. Ak to prepočítame na dnešné ceny, teda asi 18 eur za sto kíl, potom nám vyjde z hodinovej mzdy približne 30 kíl. Rímska ríša bola v vtedajšom svete najbohatším regiónom, a inde asi priemerný pracovník musel odrobiť viac, ak mal vôbec to šťastie, že nebol predaný do otroctva. Čo inak opäť upozorňuje na nedostatky historických štatistík HDP.
Ale ani v Rímskej ríši sme neboli svedkami veľkého pokroku pred rokom 1800. Po epidémii sa dočasne reálne mzdy prerátané na pšenicu zvýšili, ale po ustálení sa pracovného trhu opäť padajú. Na začiatku 19. storočia aj robotníci z najbohatších častí sveta zarábali zhruba len 3-6 násobok rímskych kolegov, v tých chudobnejších regiónoch zhruba rovnako toľko.
Ľudská vynaliezavosť a hospodársky rast nepozná limity. Je ľahké byť pesimistom pokiaľ ide o hospodársky rast v najbližších rokoch, alebo dokonca v budúcom desaťročí. Dlhodobý rast zostáva "iba" otázkou politiky. Podarí sa udržať tie formy motivácie, ktoré otvárajú dvere ľudskej vynaliezavosti, alebo nie? To je veľmi dôležitá otázka, a odpoveď nie je jednoznačná a určite sa nedá zachytiť prostredníctvom jednoduchého matematického modelu.
Obhajcovia HDP hovoria, že štatistika nebola určená na to, na čo ju dnes chceme používať. Pôvodným účelom bolo zmerať schopnosť ekonomiky produkovať. Od vtedy sa ale HDP v mnohých politikách využíva na nastavenie daní, vyhodnotenie pracovného trhu a na riadenie inflácie. A to aj napriek tomu, že čísla sú neraz veľmi nepresné a následne sa po revízii upravujú. Vzhľadom k tomu, že revidovaným údajom sa už venuje menej pozornosti, pomáha to budovať dojem, neraz prehnaný, že Amerika je výkonnostne úplne inde ako Európa. To tiež znamená, že politici sa rozhodujú na základe chybných údajov.
V prípade HDP sa tvrdí, že ak rastie, rastie aj kvalita života. Ale skutočnosť je taká, že ako meradlo sociálnej starostlivosti je úplne nevhodné. Dnes sme svedkami, že hoci HDP stále rastie, aj keď pomalšie, životná úroveň sa zasekla. Napríklad v USA sa prehlbuje nerovnosť: stredný príjem domácností očistený o infláciu sa takmer nepohol za ostatných 25 rokov. Ale čo majetok ľudí, ako je zachytený hlavným meradlom hodnoty? Mohlo by to dosť dobre fungovať v ére sériovo vyrábaného, štandardizovaného tovaru. Už menej spoľahlivá je metrika, keď rastie podiel ekonomiky založenej na službách. Ak reštaurácie podávajú menej, ale drahšieho jedla, tlačí to hore infláciu a znižuje HDP, aj keď to odráža zmeny, napríklad čerstvejšie prísady alebo menej éčok, ktoré si zákazníci vyžadujú. Služby pre spotrebiteľov poskytované spoločnosťou Google a Facebook sú zadarmo, takže sú vylúčené z HDP. Pohodlie, aké poskytuje online nakupovanie a bankovníctvo, je pridaná hodnota pre spotrebiteľov. Ale keď to znamená nižšie investície do budov, uberá to na HDP.
Presnejšie meranie prosperity si vyžaduje tri zmeny. Najjednoduchšie je vylepšiť HDP ako meradlo výroby. HDP dnes dokáže ponúknuť súhrn štatistík, ktoré hovoria ľuďom, ako na tom ekonomika je. Namiesto toho, by sa štatistici mali posnažiť, ako zlepšiť zhromažďovanie údajov o HDP a ich prezentáciu. Aby sa minimalizovali revízie štatistických výstupov, viac akcentu umiestniť na daňové evidencie, vyhľadávanie na internete a iné čiastkové štatistiky, ako sú transakcie platobnými kartami, než na štandardné prieskumy podnikov alebo spotrebiteľov. Súkromné firmy nám už jasne ukázali, ako obrovské množstvo cien z e-commerce webov dokážu ponúknuť presnejšie inflačné dáta.
Po druhé, bohaté krajiny, v ktorých prevládajú služby, by mali začať zverejňovať širší záber, mali by zachytiť výrobu a životnú úroveň presnejšie. Táto nová metrika si vyžaduje koncepčné zmeny: začlenenie do HDP neplatenú prácu v domácnosti, napríklad starostlivosť o príbuzných, alebo zmeny v kvalite služieb, napríklad zvýšenú životnosť pri odhadoch výkonu zdravotnej starostlivosti. Tiež by brala väčší ohľad na výhody úplne nových produktov. V ideálnom prípade by dokázala odrážať skutočné výdavkové vzory ľudí z jednotlivých vrstiev spoločenstva. Chudobnejší ľudia majú tendenciu míňať viac za tovar ako tí s vysokoškolským vzdelaním.
Veľké zlepšenie oproti dnešnému HDP by prinieslo posúdenie toku príjmov. Krížové kontroly ohľadom prosperity danej krajiny by sa zamerali na sledovanie vládnych aktív, ako je napríklad infraštruktúra ale rovnako aj na súkromný majetok. Nehmotné investičné zručností, značky, dizajn, vedecké myšlienky a internetové siete, to všetko by malo byť ocenené. Z účtovných kníh by sa malo dať vyčítať opotrebenie strojov, zhoršenie komunikácií a verejných priestranstiev, či škody spáchané na životnom prostredí.
Vypracovanie takýchto referenčných hodnôt si bude vyžadovať revolúciu v národných štatistických agentúrach, hlavne v oddeleniach, ktoré sa podieľajú na zadefinovaní HDP. Tie súčasné merania prosperity sú pretkané množstvom chýb, a opomenuli mnohé premenné. Asi bude lepšie prijať nový prístup, než ignorovať pokrok, ktorý sa prelína s modernou formou života.
