oPeniazoch.sk, bloomberg Foto: SITA
Centrálni bankári nie sú zvyčajne tí, ktorí sa púšťajú do vojen. Ale globálna ekonomika je nebezpečné miesto plné nástrah, ktoré ohrozujú prosperitu. To vedie k myšlienke, že v zápase o konkurenčnú výhodu sa každá krajina oháňať svojou menou ako so zbraňou.
Štandardný pohľad predpokladá, že politici tlačia dole výmenné kurzy tak, aby tovar vyrábaný vývozcami bol v zámorí predávaný lacnejšie, čo pomáha doma naštartovať ekonomiku. Keď sa to snažia ostatné národy oplatiť, spustí sa menová vojna. Centrálni bankári tvrdia, že sa nesnažia podnecovať vojny, ale že znižujúce úrokové sadzby a prijímanie ďalších opatrení slúžia skôr na stimuláciu rastu. To ale vytvára prelievanie, peniaze zaplavujú krajiny s vyššími sadzbami, tlačia hodnotu peňazí vyššie čo sa nepáči tamojším exportérom. Či už ide o úmysel alebo nie, tieto menové vojny stále vytvárajú nebezpečenstvo. Na jednej strane sú skutoční víťazi, na druhej porazení.
Takáto bitka vypukla opäť, keď Čína dovolila oslabenie juanu po jeho prvej veľkej devalvácii po viac ako dvoch desaťročiach vlani v auguste. Objavili sa obavy, že Čína by mohla znehodnocovať svoju menu ďalej aj v roku 2016, čím by zasiahla proti spomaľovaniu ekonomiky. Devízové trhy zostali otrasené, keď sa Švajčiarsko vzdalo svojho tri roky starého limitu franku voči euru. V roku 2015 národy od Kanady po Singapur nečakane uvoľnili menovú politiku. Najmenej 24 krajín znížilo úrokové sadzby v minulom roku s tým, že aj Európska centrálna banka tlačila sadzby ďalej do záporných hodnôt. Menové vojny vreli počas niekoľkých rokov ako sa krajiny snažili dostať z recesie vyvolanej finančnou krízou v roku 2008. USA, Japonsko a Európa používajú na podporu svojich ekonomík okrem zníženia sadzieb aj nákupy dlhopisov. Centrálni bankári uvoľňujú politiku čoraz viac, aby odvrátili hrozbu deflácie, alebo pokles cien, ktoré môžu ochromiť výdavky a ekonomický rast. Zaujímavé bude sledovať vývoj v USA, kde sme svedkami prvého zvýšenia úrokových sadzieb za takmer desať rokov, čo FED tlačil dolár proti všetkým 16 súperiacim menám.
Brazílsky minister financií Guido Mantega sa postavil menovým vojnám ešte v roku 2010, keď odsúdil to, čo videl ako úmyselné prenasledovanie slabších mien. Jeho krajina bola jednou z prvých obetí v súboji, nižšie sadzby v USA poslali peniaze do rozvíjajúcich sa trhov, čo zdražilo Brazílii vývoz komodít. Naopak veľkým víťazom sa stalo Japonsko, pretože sa mu podarilo stratiť tretinu svojej hodnoty voči doláru od začiatku roka 2012 do konca roka 2014, čo prinieslo zisky pre firmy, ako je napríklad Toyota. Najslávnejšie šialenstvo konkurenčných devalvácií prišlo počas Veľkej hospodárskej krízy v 30 rokoch minulého storočia, keď krajina opustila zlatý štandard, ktorý viazal menu k hodnote kovu. Až do jeho zrútenia v roku 1971 systém zabránil opakovaniu sa takýchto scenárov, ktoré doslova ožobráčili iné krajiny. Stratégia spočívala v tom, že sa spojí hodnota niekoľkých mien voči doláru.
Centrálne banky so svojimi nekonvenčnými politikami na ochranu svojej ekonomiky sa pustili do pretekov. Tieto politické rozhodnutia môžu položiť trhy, odstaviť kapitálové toky a zvyšovať volatilitu. Čoraz viac krajín sa pokúša stabilizovať svoje výmenné kurzy, ozývajú sa hlasy z centra svetových bankárov vyzývajúce k jasnejšej komunikácií a jednotnejšiemu postoju, pretože fluktuácia mien vytvára neistotu a môže likvidovať investície. Skupina krajín G-20 pravidelne obnovuje svoj záväzok, aby sa upustilo od konkurenčnej devalvácie meny, hoci sa otvorene žiaden národ nekritizuje za to, ak sa k podobnému scenáru prikloní. V tejto vojne po celý čas americkí vývozcovia pociťujú riziko, že oživenie najväčšej svetovej ekonomiky je v ohrození. Reč už nie je o tom, ako dlho svetové ekonomiky môžu takto medzi sebou bojovať, ale skôr o tom, ako by mohli vytiahnuť bielu vlajku ohlasujúcu aspoň dočasný mier a zložia svoje menové zbrane.
