oPeniazoch.sk, quartz Foto: thinkstock
Písal sa rok 1941, traja zajatci talianskeho fašistického režimu napísali utopický manifest s názvom Per un'Europa libera e Unita (Pre slobodnú a zjednotenú Európu). Altiero Spinelli, Ernesto Rossi a Eugenio Colorno, vtedy videli jediné trvalé riešenie pre zastavenie krvavej vojny na kontinente vo federálnej únii európskych krajín.
Táto myšlienka, hoci v tom čase dosť pritiahnutá za vlasy, sa čoskoro rozšírila. V roku 1946 Winston Churchill zopakoval návrh vo svojom prejave na univerzite v Zürichu. „Musíme vybudovať niečo ako Spojené štáty európske. Týmto spôsobom dokáže stovka miliónov pracujúcich získať nádej a radosť, ktoré robia život taký, aby stálo za to ho žiť.“
Nakoniec sa Maastrichtskou zmluvou v roku 1991 zrealizoval tento sen o silnom a mierumilovnom európskom superštáte, v podobe únie. Ale zakladatelia s prácou skončili, hoci dielo ani zďaleka nebolo dokonané.
Aj keď dnes je členom únie 28 krajín, a dychtivo čakajú ďalší záujemcovia, aby sa mohli pripojiť, nie je to ani zďaleka taká federácia, akú si predstavovali jej zakladatelia. Politická integrácia zaostáva za hospodárskou integráciou, ktorá je taktiež neúplná. EÚ je zmätený subjekt, rozhodnutia ležia na pleciach spleti inštitúcií na národnej i európskej úrovni. Niektoré zložitosti sú nevyhnutné, samozrejme nie je jednoduché koordinovať oblasť s 12 rôznymi menami v 24 úradných jazykoch pri kombinácii otvorených a uzavretých hraníc. Ale súčasná situácia napovedá, že takto to nikdy nebude slúžiť potrebám svojich občanov.
V tomto roku EÚ ukázala, pravdepodobne viac ako inokedy, nebezpečnú nejednotnosť v otázke riešenia gréckej dlhovej krízy a prílivu migrantov cez hranice Európy. Štáty preukázali malú mieru solidarity, keď ich kolegovia potrebovali pomoc. Inštitúcie na úrovni EÚ sú tiež terčom kritiky, kvôli tomu, že zasahujú do zvrchovaných záležitostí. Otvorené hranice boli uzavreté, škrty sú tak v pohybe osôb ako aj kapitálu.
Mnoho rozčarovaných Európanov volá po drastických zmenách. V skutočnosti, vláda jednej z najväčších a najsilnejších členov EÚ, Veľkej Británie, chce formálne vystúpiť zo záväzku "stále tesnejšej únie" zakotvenej v zakladajúcich zmluvách EÚ. A vzostup tzv. euroskeptických politických strán na celom kontinente poskytol impulz pre tých, ktorí sa snažia zvrátiť postup integrácie EÚ. Naopak, niektorí argumentujú, že jediný spôsob, ako napraviť súčasný stav v Európe, je zjednotiť ju ešte viac. "Nie je dostatok Európy v tejto únii. A nie je dostatok Únie v tejto Únii," povedal predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker na začiatku tohto roka.
Emma Boninová je bývalá talianska ministerka zahraničných vecí a dlhoročný zástanca silnejšej európskej federácie. "Európa je ako bicykel, buď šliapeš do pedálov, alebo spadneš. Problém je, že sme prestali šliapať," parafrázuje Jacquesa Delorsa, jedného z otcov zakladateľov EÚ.
Na jednej strane sú členské štáty, najmä tie v eurozóne, ktoré nemajú úplnú nezávislosť v riadení vlastnej ekonomiky. A keď sa dostanú do ťažkostí, ako Grécko, ich náprotivky sa nemusia ponáhľať s ich záchranou. Navyše niektorí tvrdia, že odporúčaný liek je horší než samotná choroba. A keď sa musia postaviť tvárou v tvár vonkajším tlakom, rovnako ako v prípade rastúcej migračnej krízy, Európska únia ich odsudzuje za nedostatok solidarity. Jej inštitúcie sa snažia dohodnúť sa na kvótach pre umiestnenie utečencov, zdieľanie záťaže v celej oblasti, ktorá je schopná absorbovať novo prichádzajúcich migrantov. Niektoré štáty, väčšinou na východe, odmietajú takýto postup úplne. Sťažnosti sú často adresované na Európsku komisiu, výkonný orgán EÚ. Komisári v Bruseli vymenovaní členskými štátmi sú často vnímaní ako vzdialení byrokrati, ktorí majú za prioritu Brusel a občania Európy sú na vedľajšej koľaji. A toto nepriateľstvo sa mení na ľahostajnosť. Pre mnoho občanov EÚ je Európsky parlament totálna zbytočnosť. Vlani účasť vo voľbách klesla na najnižšiu hodnotu, mizerných 42,7 %. Tento nedostatok záujmu umožňuje vynikať extrémnym záujmom. Komora v Bruseli je plná okrajových strán, ktoré majú oveľa menšie zastúpenie v národných parlamentoch. Iróniou je, že mnoho z týchto strán, ako je Národný front vo Francúzsku a UKIP vo Veľkej Británii využíva platformu Európskeho parlamentu k podpore antiúnijnej platformy. Chcú zničiť EÚ zvnútra.
Vyhliadky na obrat, nie sú veľké. "Ľudia nechcú túto Európu, pretože nerastie ekonomicky, to nedáva budúce príležitosti a nie je založená na možnosti zdieľania ideálov," tvrdí Laura Boldriniová, prezidentka Camera dei Deputati, z talianskej dolnej komory. "Ak nie je rast, zamestnanosť a idealizmus, aký to dáva zmysel?"
V septembri podpísala Boldriniová v Ríme spolu s predsedami francúzskeho, nemeckého a luxemburského parlamentu vyhlásenie, v ktorom vyzývajú k urýchleniu európskej integrácie. "Sme presvedčení, že Európa viac-menej potrebuje reagovať na výzvy, ktorým čelíme, a to tak interne, ako aj externe. Je potrebné prekonať slabé miesta v srdci Európskej únie a Hospodárskej a menovej únie, a poskytnúť Európe víziu, ktorú potrebuje, aby sa zabránilo neustálemu prechodu od jedného núdzového stavu k druhému." Signatári veria, že riešenie tejto krízy spočíva v pevnejších vzťahoch. Stručne povedané, vytvoriť skutočné Spojené štáty európske.
Podľa úradníkov, ktorí podpísali vyhlásenie, centralizovaná výkonná moc by riešenie migračnej krízy zvládla jednoduchšie, s rovnomernejším rozdelením utečencov po celej Európe, pretože štáty by zdieľali jedinú politiku. Centrálna vláda volená priamo európskymi občanmi by podporila silnejší pocit spoločnej zodpovednosti. A Európa by sa mohla vyhnúť hospodárskej slepej uličke združovaním svojho dlhu a zjednocovaním fiškálnej politiky v jednotlivých krajinách.
Jednou z námietok proti tejto myšlienke je, že silné ekonomiky, ako je Nemecko, by vzalo na svoje bedrá neprimeranú záťaž a zdieľalo by svoje bohatstvo so susedmi. Ale rozpad EÚ by mohol krajine ublížiť ešte viac. Viac ako polovica vývozu Nemecka putuje do zvyšku EÚ, prevažná časť z nich do eurozóny. Stavať nové prekážky obchodu medzi partnermi, ktorí v súčasnosti obchodujú voľne vďaka EÚ, by mohlo znamenať milióny stratených zákazníkov pre všetkých zúčastnených.
A v prípade, že by EÚ postupovala koherentne, zjednotením politickej entity, jej diplomatický štatút by nakoniec zodpovedal jej ekonomickej moci. Samozrejme, tak ako všetky plány, aj tento Boldriniovej má svojich priaznivcov a skeptikov. "Vidím v tom trochu fantázie," hovorí Bill Emmott, bývalý redaktor The Economist, ktorý nedávno produkoval katastrofický film, dokument o tom, ako by mohla vyzerať Európa po krachu únie. "Vzniklo by veľa politických vodcov, vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorí preukázalí záujem o Európsku úniu, ale neprenieslí ho do politiky," povedal Emmott pre portál Quartz.
Podľa Boninovej sú problém politici. Lokálne zvolení predstavitelia nechcú riskovať nacionalistický odpor proti myšlienke širokej paneurópskej identity, hovorí. Nehovoriac o strate suverenity, ktorú by priniesla federálna Európa. Ako poznamenáva harvardský ekonóm Dani Rodrik, "európska integrácia nikdy nebola niečo, čo by ľudia požadovali."
Pohľad na Spojené štáty európske znie dnes napodiv vzdialenejšie a utopistickejšie ako v roku 1941, kedy bol kontinent oveľa viac roztrieštenejší. Vtedy to bola vojna, ktorá živila sen o Európskej únii. Možno, že bolesť a panika z minulého leta bude to, čo dotlačí Európu, aby opäť šliapla do pedálov a pohla sa opäť vpred.
