oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:thinkstock;SITA
Európania majú sklon vnímať svoje vlády pozitívnejšie ako Američania. Pre Američanov sú neúspechy a neobľúbenosť ich federálnych, štátnych aj miestnych politikov bežnou vecou. Napriek tomu rôzne americké vlády vyberajú dane a poskytujú za to služby, bez ktorých by Američania nemali tak ľahký život.
V Škótsku som bol vychovaný tak, aby som policajtov pokladal za svojich spojencov, a keď to budem potrebovať, pokojne niektorého požiadal o pomoc. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa počas svojej prvej návštevy Spojených štátov v 19 rokoch opýtal na cestu k najbližšej pošte newyorského policajta, ktorý práve riadil dopravu na Times Square. Vyslúžil som si za to od neho príval sprostostí a v následnom zmätku som vhodil naliehavé dokumenty pre svojho zamestnávateľa do odpadkového koša, ktorý mi tak veľmi pripomínal poštovú schránku.
Američania podobne ako mnoho občanov iných bohatých krajín pokladajú za samozrejmosť právny a regulačný systém, verejné školstvo, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie pre starších občanov, infraštruktúru, obranu, diplomaciu i masívne investície štátu do výskumu, najmä v medicíne. Iste, nie všetky tieto služby sú na takej úrovni, na akej by mohli byť, prípadne ich nemôžu v rovnakej miere využívať všetci. Ľudia však väčšinou platia dane, a ak niekoho uráža spôsob, akým sa tieto peniaze vynakladajú, rozprúdi sa živá verejná debata a pravidelné voľby umožňujú ľuďom, aby tieto priority zmenili. Všetko je to tak zjavné, že o tom prakticky nie je potrebné hovoriť, prinajmenšom pre tých, ktorí žijú v bohatých krajinách s efektívnymi vládami. Väčšina svetovej populácie však v takýchto krajinách nežije.
Vo veľkej časti Afriky a Ázie chýba štátom schopnosť vyberať dane alebo poskytovať služby. Zmluva medzi vládou a občanmi je v bohatých krajinách nedokonalá, ale v chudobných štátoch často úplne chýba. Onen newyorský policajt bol v podstate len nezdvorilý (a mal naponáhlo, pretože práve poskytoval službu), vo veľkej časti sveta však polícia parazituje na ľuďoch, ktorých má chrániť, vydieraním od nich získava peniaze alebo ich perzekvuje v mene svojich mocných ochrancov.
Aj v strednopríjmovej krajine, akou je India, sa verejné školy a verejné kliniky stretávajú s masovým (a nepotrestaným) absentérstvom. Súkromní lekári dávajú ľuďom, čo chcú (alebo čo si myslia, že chcú) od injekcií cez infúzie až po antibiotiká, ale štát ich nijako nereguluje a mnohí praktickí lekári sú úplne nekvalifikovaní. V celom rozvojovom svete zomierajú deti preto, že sa narodili na nesprávnom mieste, nie na exotické a neliečiteľné ochorenia, ale na bežné detské choroby, ktoré už takmer sto rokov vieme liečiť. Pri absencii štátu, ktorý je schopný zabezpečovať bežnú materskú a detskú zdravotnú starostlivosť, budú tieto deti umierať ďalej.
Ani regulácia a vymáhanie bez vládnych kapacít správne nefungujú, takže sa firmám ťažko vyvíja nejaká činnosť. A bez náležite fungujúcich občianskych súdov neexistuje záruka, že sa novátorskí podnikatelia dokážu dovolať odmeny za svoje nápady.
Absencia štátnych kapacít, teda služieb a ochrany, ktoré ľudia v bohatých krajinách pokladajú za samozrejmosť, je jednou z hlavných príčin chudoby a deprivácie po celom svete. Bez efektívnych štátov spolupracujúcich s aktívnymi a angažovanými občanmi existuje malá nádej na rast, ktorý je potrebný k vykoreneniu globálnej chudoby.
Bohaté krajiny bohužiaľ situáciu v súčasnosti ešte zhoršujú. Zahraničná pomoc v podobe transferov z bohatých krajín do chudobných je z viacerých dôvodov chvályhodná, najmä v oblasti zdravotníctva, kde sa vďaka nej podarilo zachrániť životy mnohých ľudí. Táto zahraničná pomoc však rovnako aj podkopáva rozvoj miestnych štátnych kapacít.
Najviditeľnejšia je to v krajinách, predovšetkým tých afrických, kde je vláda priamym adresátom pomoci a kde je objem pomoci v pomere k fiškálnym výdavkom vysoký (často viac ako polovičný). Takéto vlády nepotrebujú spoločenskú zmluvu s občanmi, parlament ani systém výberu daní. Ak sú niekomu zodpovedné, potom len svojim darcom a ani to v praxi často neplatí, keďže darcovia čelia tlaku vlastných občanov (ktorí právom chcú pomáhať chudobným) a potrebujú rozdeľovať peniaze prinajmenšom rovnako, ako ich vlády chudobných krajín potrebujú prijímať.
A čo tak obísť vlády a poskytovať pomoc priamo chudobným? Iste, bezprostredné dopady budú pravdepodobne lepšie, a to najmä v krajinách, kde sa len malá časť medzivládnej pomôcť skutočne k chudobným dostane. Navyše by stačila neuveriteľne malá suma, približne 15 amerických centov denne od každého dospelého občana v bohatom svete, aby sa všetci ľudia dostali aspoň na prah chudoby a mali jeden dolár denne.
Napriek tomu to nie je riešenie. Chudobní ľudia potrebujú vládu, aby mohli viesť lepší život. Úplné vyňatie vlády z rovnice by možno krátkodobo zlepšilo situáciu, ale nevyriešilo by základný problém. Chudobné krajiny nemôžu donekonečna prevádzkovať svoje zdravotníctva zo zahraničia. Pomoc podkopáva to, čo chudobní ľudia potrebujú najviac a to je efektívna vláda, ktorá s nimi bude pracovať na dnešku a na zajtrajšku.
Jednou z vecí, ktoré robiť môžeme, je apelovať na vlastné vlády, aby prestali podnikať kroky, ktoré komplikujú chudobným krajinám snahu prestať byť chudobnými. Obmedzenie pomoci je jednou z možností, ale ďalšou možnosťou je obmedzenie obchodu so zbraňami, skvalitnenie obchodnej a dotačnej politiky bohatých krajín, poskytovanie technickej pomoci, ktorá nie je naviazaná na pomoc a vývoj lepších liekov proti chorobám, ktorými bohatí ľudia netrpia. Nemôžeme pomáhať chudobným tak, že ešte viac oslabíme ich už tak slabé vlády.
Autorom je Angus Deaton, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2015, profesor ekonómie a medzinárodných vzťahov na Princetonskej univerzite. Je autorom publikácie Veľký únik: zdravie, bohatstvo a pôvody nerovnosti.
