oPeniazoch.sk, rollingbarrel Foto:thinkstock;SITA
Problém utečencov rozdeľuje Európu a vzbudzuje intenzívne vášne. Objavuje sa veľa praktických a morálnych problémov. Čo by sa stalo, ak by do Európy dorazilo napríklad 10 miliónov utečencov, a v bohatších krajinách by už nebol dostatok solidarity? Je predsa aj iné riešenie, než len či vpustiť týchto ľudí, alebo nie.
Preferencie sa totiž môžu meniť, aj keď sa to môže zdať nespravodlivé. Je iné prijať milión utečencov a iné 10 miliónov. Pritom 10 miliónov nie vôbec nereálne číslo, veď iba v Sýrii, Iraku, Afganistane, Líbyi a Jemene, žije zhruba 120 miliónov ľudí. V každej z týchto krajín dnes majú vojnu, občiansku vojnu, diktatúru, alebo ich kombináciu. Navyše, aj v Egypte žije 90 miliónov ľudí a nikto nevie zaručiť, že súčasná vojenská diktatúra dokáže zlepšiť vyhliadky a životnú úroveň. A to ešte nehovoríme o Afrike a iných štátoch, kde už životný štandard začína dosahovať úroveň, kedy si náklady na emigráciu môže dovoliť zaplatiť stredná trieda, ale jej príjem je stále hlboko pod európskou úrovňou. Podčiarknuté a sčítané, všetko nasvedčuje, že sa časom napĺňajú všetky predpoklady pre migráciu väčšieho rozsahu.
Hypotetických 10 miliónov imigrantov predstavuje samozrejme v 508 miliónovej EÚ len 2 % obyvateľstva. Počet obyvateľov v produktívnom veku by v nasledujúcich desiatich rokoch bez migrácie mal klesnúť o 17 miliónov ľudí. Nie je ťažké predstaviť si situáciu, keď EÚ skutočne už nebude chcieť ďalších utečencov/imigrantov prijať. Nájde sa v takomto prípade riešenie, ktoré by bolo morálne prijateľné, uskutočniteľné aj politicky životaschopné?
Podľa analytikov pravicovo nacionalistické politické strany už pripravujú populistickú kampaň s požiadavkou na uzavretie hraníc v dôsledku vysokého prílevu utečencov do EÚ. Potenciálny problém budúcnosti z pohľadu významnej časti bohatých občanov EÚ, by sa dal zhrnúť asi takto: "Vážení utečenci! My tu v Európe máme veľmi dobrú životnú úroveň, a nepáči sa nám ani to, ak niekto, kto žije v našich krajinách, nedokáže dosiahnuť minimálnu životnú úroveň. To je dôvod, prečo máme naozaj dobrý sociálny systém. Tu to nie je India, kde na ulici prekročia hladujúcich, ale nie je to ani ako v USA. Avšak trhy práce nefungujú príliš dobre (sme vám vraveli, že to tu nie sú USA!). Mnohí z obyvateľov žijú v strachu, že stratia svoju životnú úroveň, alebo sú nezamestnaní a sú odkázaní na sociálnu pomoc. Myslíme si, že toto by čakalo aj vás, život z podpory, bez potrebnej integrácie, takže radšej sem ani nechoďte. Verte, bude to lepšie pre všetkých. Ak sa budete tlačiť inde, nebude nám to vadiť natoľko, ako by ste sa mali usadiť na okraji Európy, aspoň by ste neboli na očiach." Môžeme to označiť za paradox solidarity. Iná je už otázka, či sú tieto obavy v takejto podobe opodstatnené. Pokiaľ ale celonárodné voľby v niektorom veľkom členskom štáte vyhrá pravicový populista s požiadavkou na obnovenie kontroly hraníc, môže teoreticky krajinu od únie izolovať. A teoreticky sa môže niečo podobné stať aj bez volieb, hlasy volajúce po obnovení hraničných kontrol a prísnejšie kontrole vonkajších hraníc sú počuť aj od politikov, ktorí k extrémnej pravici v žiadnom prípade nepatria.Nárast pravicového nacionalizmu v národných voľbách môže byť tým, čo ekonómovia nazývajú čiernou labuťou, teda udalosť s malou pravdepodobnosťou výskytu, ale obrovským dopadom, pokiaľ k nej dôjde.
Je jasné, že integrácia nie je nemožná, veď sme už boli svedkami prípadov, kedy imigrácia riadne presahujúca niekoľko percent populácie nepredstavovala žiadnu ujmu "miestnym" na danom pracovnom trhu. S postupom času sa prisťahovalci úspešne integrovali, napríklad, keď mnohí húfne opúšťali Kubu a mierili do Miami, alebo keď emigrovali zo Sovietskeho zväzu do Izraela. Avšak, napríklad vo Francúzsku, sa integrácia arabského obyvateľstva, povedzme nedá práve považovať za úspech, pravdepodobne čiastočne aj kvôli problémom na trhu práce.
Samozrejme, že postoj záleží aj od konkrétnej krajiny, dokonca aj v rámci obyvateľstva jednotlivých krajín sa líši. Ale aj od toho, v akom cykle sa nachádza pracovný trh, a aká je jeho štruktúra. Napríklad Nemecku sa dnes darí celkom dobre, ale celkovo výkon Európy nie je práve najlepší. Zle fungujúce trhy práce v mnohých krajinách by si zaslúžili nápravu, už aj kvôli ľuďom, ktorí tam žijú. Na rozdiel od často odznievajúcich mylných názorov, nie na presnom počte pracovných miest sa musíme podeliť s prisťahovalcami, aj oni totiž dokážu založiť prosperujúci podnik, a na rozdiel od všeobecnej mienky, obvykle aj konzumujú. Ale je pravdepodobné, že integrácia by nepokračovala potrebným tempom, najmä v oblasti kultúry, čo môže byť jednou z obáv.
Takže opäť rovnaká otázka: existuje riešenie, ktoré by mohlo dobre fungovať v krátkodobom horizonte? Možno, keby sa Európa pokúsila zriadiť niečo ako vlastný Hongkong.
Hongkong bolo počas britskej nadvlády malinký, ale silný štát, ktorý zaručoval verejnú bezpečnosť, liberálnu imigračnú politiku (v čase keď komunisti prevzali moc v Číne, populácia z 0,6 milióna v roku 1945 narástla na 2,2 milióna v roku 1950l), a efektívne trhové hospodárstvo. Nemali však slobodné voľby, ale mali napríklad anglický právny systém, sudcovskú nezávislosť a slobodnú tlač. A samozrejme existoval aj organizovaný zločin a chudoba, veď nič nie je čiernobiele. Ale dnes je už Hongkong jednou z najbohatších krajín sveta.
Myšlienka vytvorenia nových Hongkongov, či Singapurov, vôbec nie je nová. Americký ekonóm Paul Romer už roky vedie kampaň za "charitatívne mesto", kde by súkromní investori, spolu so svojimi zahraničnými štátnymi sponzormi získali formou lízingu na 30-50 rokov kúsok neobývanej oblasti, kde by postavili nové mesto, s reguláciou priateľskou voči trhom, a s voľným pohybom osôb. Zatiaľ sú medzi potenciálnymi prenájomcami len rozvojové krajiny, z ktorých vychádza najlepšie Honduras, ale aj tam je veľa problémov a pochybností o úspešnosti takéhoto projektu
EÚ nie je príliš naklonená libertariánskym experimentom, ale po príchode veľkého počtu utečencov, či migrantov sa situácia môže zmeniť. EÚ by mohla kúpiť alebo si prenajať priestor na opustenom marockom pobreží, niektorý z kapverdských ostrovov, alebo ak by to malo byť niečo vzdialenejšia, tak napríklad aj ostrovov Svätej Heleny. Migranti sa zaviazali dodržiavať zákony, ale tie by sa nemohli meniť. Ten, kto by ich ignoroval, by mohol byť pokutovaný, prípadne by ho mohli vyhostiť na základe rozhodnutia nezávislých súdov. Zákony a polícia by mohli byť britské, armáda dánska, obchodná regulácia by sa prevzala z Nového Zélandu, aby tam neboli len všetko zavedené postupy z EÚ. Základnú fyzickú infraštruktúru by postavila EÚ, pričom trhovo orientovaný systém, právna stabilita, a lacná pracovná sila by bola dostatočným lákadlom pre investorov.
Mohol by sa sem prisťahovať každý, snáď vo väčšine prípadov by ani nešlo o utečencov, ale povedzme prisťahovalcov za vidinou lepšieho života z Číny, Pakistanu a ďalších rozvojových krajín. Tí, ktorí by nedostali právo na pobyt v EÚ, by sa mohli rozhodnúť, či ich sem nemá EÚ transportovať namiesto toho, aby im nadiktovala inú destináciu. EÚ by mohla definovať, ako by vyzerala sociálna podpora a komu by prináležala. Napríklad základná zdravotná starostlivosť do 18 rokov, alebo rovno pre všetkých, denný príjem potravín na úrovni 2000 kalórií, základné vzdelanie atď. Aj súkromné organizácie by sa mohli zapojiť do sociálnej pomoci a vzdelávania. Je veľká šanca, že celý systém by po určitom čase zvládol sebafinancovanie. A to aj pri veľmi nízkych daniach. Zhodnotenie stavebných pozemkov by rovnako prispelo k zníženiu celkových nákladov, šlo by o klasický rozvojový projekt v oblasti nehnuteľností, v ktorom by Európska únia vybudovala infraštruktúru, vrátane tej právnej a inštitucionálnej. Po príchode užívateľov by už profitovala z výsledného zhodnotenia cien pozemkov.
Šlo by samozrejme o experiment, ktorý má mnoho potenciálnych úskalí. Avšak, určite by stálo za to skúsiť to. Ak by sa ukázal ako životaschopný, nešlo by o ponuky pomoci v tom pravom slova zmysle, veď väčšina ľudí by si našla na trhu prácu a ekonomika by rástla dostatočným tempom, tak, ako to bolo kedysi v Hongkongu. Muselo by sa doladiť nespočetné množstvo detailov, ale šlo by o ľudskejšie riešenie, než posielať migrantov späť do ich vlasti, a malo by to určite väčšiu perspektívu ako zakladanie utečeneckých táborov. Zle fungujúce krajiny by sa rýchlejšie dokázali vysporiadať s problémami, ak má kam obyvateľstvo ísť. A kto vie, možno by bol tento pokus natoľko úspešný, že dobre fungujúca ekonomika by sama o sebe po chvíli začala priťahovať migrantov priamo z EÚ, alebo by dokonca spustila trhovo orientované reformy v EÚ.
