oPeniazoch.sk, yahoofinance Foto:SITA;thinkstock
Systém je tak jednoduchý, že sa dá nakresliť na jednu stránku. Ale jeho mimoriadna príťažlivosť sa najčastejšie objavuje v predvolebnom období. Aktuálni americkí prezidentskí kandidáti nie sú v tomto smere žiadnou výnimkou.
Rovnú daň poznáme už roky, ale myšlienka prijať ju, je v mnohých štátoch iba snom. Samozrejme niektoré krajiny majú rovnú daň, ale žiaľ nepredstavujú cestu, ktorou by sa vyspelé ekonomiky, v tomto prípade USA, chceli vybrať. V Rusku je napríklad jediná sadzba dane z príjmu, 13 %. To by sa mohlo zdať ako nízka sadzba, ale netreba zabúdať, nakoľko je v tejto krajine zmanipulovaná ekonomika a koľko dokáže štát zarobiť na príjmoch z pochybných obchodov a vlastníctva veľkých firiem majetkovo prepojených s oligarchami, ktorí sa ľahko dokážu vyhnúť plateniu daní. Nakoniec podľa pravidiel hrajú len radoví občania. Aj ďalšie bývalé sovietske republiky majú podobnú štruktúru daní a vlastné problémy s dodržiavaním daňových predpisov.
Nebolo to tak dávno, kedy sme aj na Slovensku mali rovnú daň, spolu s ďalšími východo a stredoeurópskymi krajinami ako Estónsko, Rumunsko, Česká republika, Ukrajina, Bulharsko a Maďarsko, ktorí prijali rovnú daň po roku 1989. Jednoduchý systém s jednotnou nízkou daňovou sadzbou sa zdal byť populárny u národov túžiacich po kapitalizme, mal byť lákadlom pre globálnych investorov. Ale rovná daň má tendenciu strácať na popularite, keď sa rast spomaľuje. Prídu neľahké časy a zrazu to vyzerá, ako by bohatí občania prispievali menej, než je ich spravodlivý podiel. Po niekoľkých rokoch tak Slovensko aj Česká republika zrušila svoj systém s jednotnou sadzbou a uložili vyššie sadzby pre bohatšie príjmy.
Napriek tomu, paušálna daň hrá aj dnes dôležité miesto v politických kampaniach, pretože túto myšlienku nie je náročné vysvetliť voličom. Upínať sa na staré, zle fungujúce a hlavne nepopulárne daňové systémy je zbytočné, ak je po ruke úplne nový, ľahko predstaviteľný a bezplatný upgrade. Základný princíp sotva potrebuje vysvetľovanie. Mala by byť len jedna sadzba dane, ktorá sa vzťahuje na všetkých rovnako, až na niekoľko medzier, ktoré dávajú niekomu nespravodlivú výhodu. Premeniť však tento pojem do politicky korektnej legislatívy sa ukazuje, ako veľmi ťažké. Ekonómovia zvyčajne nazývajú jednotnú sadzbu dane "regresívnou", pretože ukladá relatívne väčšiu záťaž na nízkopríjmové obyvateľstvo. To bude asi dôvod, prečo väčšina západnej demokracie má "progresívne" daňové systémy, s postupne vyššou sadzbou pre bohatších daňovníkov. Všeobecne platí, že západná spoločnosť akceptuje myšlienku, podľa ktorej ľudia, ktorí majú viac, by mali platiť vyššie dane. Samozrejme je tu priestor na diskusiu, o koľko viac by to malo byť.
Aj systém rovnej dane sa dá upraviť tak, aby bol progresívny. Ale potom to už prestane byť jednoduché a prehľadné. Napríklad dve daňové pásma namiesto jedného so zavedením príjmových hraníc. V USA majú túto skúsenosť, napriek tomu väčšina republikánskych plánov ohľadom daní v priebehu posledných troch desaťročí spomína jednotnú sadzbu na úrovni 20 %, alebo menej. Ale to by prinieslo oveľa menšie príjmy, než súčasný daňový systém, a tým aj veľkú dieru do federálneho rozpočtu, ktorý by naopak mal byť navŕšený veľkými škrtmi vo výdavkoch a prudkým zvýšením iných daní, čo sa rozhodne nedá označiť ako populárny krok.
Ak chceme, aby rovná daň zostala jednoduchá, znamená to odstrániť väčšinu daňových úľav. A to je problematické, pretože z tých daňových medzier, ktoré sú tak často terčom kritiky, majú prakticky výhodu všetci. Poznáme daňové úľavy pre zamestnancov s nižšími príjmami, pre istý okruh majiteľov nehnuteľností, pre tých, ktorí získavajú príspevok na dôchodok od zamestnávateľ, alebo si šetria na dôchodok sami a pod. Dalo by sa takto pokračovať až na ľubovoľný počet úľav a stále budeme hovoriť o rovnej dani. Ale v určitom okamihu je už priveľa úľav v rozpore s cieľom zjednodušiť daňový poriadok a zaradiť každého daňovníka na rovnakú úroveň.
Finálny problém s rovnou daňou je, že často sa s ňou spájajú nové spotrebné dane. Nech už je to daň z predaja, daň z podnikania, ktorá sa len prenáša na spotrebiteľa, alebo nejaký iný druh, všetky majú za úlohu nahradiť stratené príjmy z nižších daňových sadzieb rovnej dane. Mnohí ekonómovia si myslia, že má zmysel, aby boli spotrebné dane vyššie a príjmy nižšie, mohlo by to posilniť motiváciu k práci a úsporám. To by sa ale dotklo viac voličov s nižšími príjmami, aj napriek tomu, že sa prijali určité výnimky na vyrovnanie záťaže. Navyše voliči nechcú počúvať reči o novej dane z predaja, ani nič o tom, že prídu o svoje daňové úľavy, na ktoré sa dlhodobo spoliehali. A to ani v tom prípade, že by nakoniec mohli skončiť s celkovo nižším daňovým zaťažením. Presadiť zmenu nie je vôbec jednoduché.
Ak sa pozrieme na výroky väčšiny amerických prezidentských kandidátov. Vrátane demokratky Hillary Clintonovej, všetci súhlasia s tým, že súčasný daňový systém USA je príliš zložitý a zaťažujúci, preto je potrebné ho zefektívniť. Takže debata o rovnej dani by v priebehu budúcoročnej kampane mohla prispieť k „splošteniu“ daňového poriadku s menším počtom daňových pásiem a pohyblivých častí. Ale naozaj rovná daň, len s jednou sadzbou a jednoduchými pravidlami, sa objaví aj naďalej len prejavoch a kampaniach konzervatívcov. A práve to dokáže rovnú daň udržať pri živote, pretože kompromisy by mohli celý nápad iba pokaziť.
Autorom je Rick Newman
