oPeniazoch.sk, parlamentnilisty Foto: SITA
Neplánovaná zastávka francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda v Moskve pri spiatočnej ceste zo štátnej návštevy Kazachstanu bola pre mnohých prekvapením. Obaja štátnici sa stretli na moskovskom letisku a hovorili spolu takmer dve hodiny. Ako následne oznámili prítomným novinárom, rokovali najmä o ukrajinskej kríze.
Neplánované rokovania medzi Hollandom a Putinom poodkrylo, ako veľký rozkol panuje medzi členskými štátmi Európskej únie vo vzťahu k Rusku. Francúzsko už v ostatnom čase nie je vôbec počuť, hlavný tón udávala nemecká kancelárka Angela Merkelová. Lenže Francúzsko ešte nepovedalo posledné slovo, čo dokazuje aj neočakávaná zastávka francúzskeho prezidenta v Moskve. Rokovania štátnikov tak vraj potvrdzuje odhodlanie krajiny galského kohúta nájsť svoju cestu k riešeniu ukrajinskej krízy. To sa však vôbec nepozdáva nemeckej kancelárke Angele Merkelovej, ktorá v nedeľňajšom interview tvrdo skritizovala Francúzsko a Taliansko za nedostatočnú rozpočtovú disciplínu a politiku.
Hollande svojím konaním totiž potvrdzuje silnejúci vplyv francúzskej pravice, ktorá núti socialistického prezidenta takto reagovať, pretože sa veľmi kriticky vyjadruje ako k členstvu Francúzska v NATO, tak k členstvu krajiny v Európskej únii. Hollande, ktorého popularita medzi Francúzmi nie je nijak silná, sa zrejme touto rétorikou snaží zachrániť, čo sa dá. K Francúzsku sa pomaly ale isto pridáva katolícky orientované Taliansko, ktorého vláda a ľud sa údajne budú modliť prvýkrát v histórii v tieni bez vianočného stromčeka v škole v severotalianskom meste Bergamo.
Rozkol vnútri Európskej únie je ešte výraznejší, ak sa pozrieme na Eurázijskú ekonomickú úniu, ktorá plánuje vstúpiť na svetovú scénu v januári budúceho roka. Jej členovia (zatiaľ Rusko, Bielorusko, Kazachstan, Arménsko) síce medzi sebou nehovoria jedným jazykom, avšak navonok vystupujú jednotne. Vonku v zime, s chladnou hlavou, s nohami v teple a nie s prázdnym žalúdkom sa pripravuje Eurázijská únia na vstup do arény. Radujme sa, veseľme sa, Vianoce prichádzajú!
Ďalšou veľmi diskutovanou témou v Rusko-európskych vzťahoch je plynovod South Stream. Rusko totiž oznámilo, že projekt na výstavbu plynovodu, ktorý mal viesť ruský plyn cez Bulharsko (člena EÚ) do Európy, ukončí kvôli európskym požiadavkám na hospodársku súťaž. Na náhradnej trase bude teraz spolupracovať s Tureckom, cez ktoré by v budúcnosti mohla tiecť väčšina ruského plynu do Európy. Z Turecka sa tak stáva jeden z kľúčových strategických partnerov Putinovho režimu, pretože miestom odovzdania ruského plynu, ktorý teraz tečie väčšinou cez Ukrajinu, by bolo práve Turecko. A plynovody do južných krajín EÚ by si teoreticky musela postaviť sama EÚ, keď už prinútila Rusko, zastaviť výstavbu plynovodu South Stream, ktorý chcel Putin postaviť "za svoje". Čas na premýšľanie má Európa do roku 2020, kedy končia doterajšie kontrakty medzi Gazpromom a európskymi krajinami.
Je to príležitosť k reflexii, ktorou by mala vo svojom záujme "pracovne nevyťažená" únijná byrokracia prejsť. Výsledkom reflexie by mohlo byť bezbolestné uvedomenie si, že Ruská federácia pod vedením Putina už nikdy nebude stavať a investovať podľa plánov pánov z Washingtonu a Bruselu. Právo dovoľujúce stavať plynovody za svoje a súčasne nedovoľujúce ich prevádzkovať bez získania povolenia cudzích a úplne závislých politikov na všetkom možnom, nemôže byť nikdy nazývané nečlenom EÚ ako férové jednanie. Preto je Energetická charta charitou pre nadnárodné americké a európske spoločnosti, v žiadnom prípade ale nie pre Ruskú spoločnosť a tým menej pre silnejúce Ruskú federáciu.
Keď sa ruskému Gazpromu nepodarí do roku 2020 postaviť v Turecku energetickú "základňu", pretože buď na Turecko a jej prezidenta Erdogana bude zo strany USA vyvíjaný neúnosný tlak, alebo v tejto krajine dôjde k prevratu, bude mať Európska únia vážny problém. Aj preto, že do tej doby nebude možné obnoviť dôveru medzi Ruskou federáciou a EÚ tak, aby sa Gazprom stal charitatívnou organizáciou EÚ.
Premiér Jaceňuk už teraz môže oslavovať prvé zasadnutie novej Ukrajinskej vlády. Podarilo sa mu totiž pristáť z vysokého letu v americkej angličtine do nenávidenej ruštiny. Týmto pristátím, ktoré mu dovolilo úspešne vykonať neverejnú časť zasadnutia vlády v nenávidenej reči, nechtiac dokázal geopolitickú hodnotu ruského jazyka. Ukrajinčinu rovnako ako angličtinu totiž neovládajú všetci členovia kabinetu, vrátane americkej dámy, litovského bankára a gruzínskeho šamana. Preto sa museli zmieriť s jazykom nepriateľa, aby boli vôbec schopní medzi sebou hovoriť.
Autorom je Jan Campbell, pedagóg, konzultant a analytik.
