oPeniazoch.sk, europac Foto: SITA
V posledných rokoch bola veľká časť monetárnej debaty iba vojnou slov, kde je značná časť konfliktu zameraná na definíciu slova inflácia. Vlády infláciu potrebujú, aby zachránili samých seba od chybných politických rozhodnutí, ktoré urobili a zabezpečili si do budúcna voličské hlasy.
Kým ekonómovia do 60. a 70. rokov definovali infláciu ako expanziu peňažnej zásoby, väčšina dnes definuje infláciu ako rast cien. Od tej doby išli "experti" ešte ďalej a vymysleli variácie na slovo inflácia ako napríklad deflácia, znižovanie inflácie a stagflácia. A zatiaľ čo sa v minulosti centrálne banky zameriavali na "boj proti inflácii", teraz sa bankári bavia o "inflačných stropoch" a "inflačných cieľoch". Poslednou kvapkou v pohári, aspoň pre túto chvíľu, je slovíčko "lowflace". Označuje sa ním situácia, kedy ceny rastú, ale nie dostatočne aby priniesli ekonomické benefity, ktoré údajne poskytuje vyššia inflácia.
Až doteraz sa obhajcovia inflácie zameriavali na argumenty, ktoré poukazovali na zjavné nebezpečenstvo "deflácie", ktoré definovali ako klesajúce ceny. Napriek množstvu dôkazov, ktoré poukazujú na to, že ekonomika môže prekvitať aj keď ceny padajú, je tu takmer univerzálna viera, že deflácia je ekonomický jed, ktorý odrádza spotrebiteľov od nákupov.
Vezmime si konkrétny príklad 1 % deflácie. Chcete si kúpiť novú chladničku, tá dnes stojí povedzme 1000 eur. Svoj nákup pravdepodobne odložíte, ak veríte, že tento istý model bude o rok stáť len 990 eur. Zmierite sa s nedostatkami svojej starej chladničky , alebo prestanete kupovať potraviny, čo rýchlo podliehajú skaze. Dokážete tak ušetriť 10 eur. Ak očakávate, že cena chladničky na ďalší rok klesne opäť o 1 %, nákup opäť počká. V prípade, že bude deflácia trvať večne, možno na stálo prejdete na sušenú stravu a budete čakať až cena chladničky klesne na nulu.
Ekonómovia z toho vyvodili, že deflácia zničí agregátny dopyt a pošle ekonomiku do recesie. Napriek absurdite tohto tvrdenia, ak si vezmeme, že ľudia väčšinou kupujú viac, ak ceny klesnú, máme tu falošný obetný baránok, na ktorého sa môže hodiť všetky vina. Nízku infláciu pod 2 % je ešte ťažšie démonizovať. Iba málo ľudí tvrdí, že má rovnako škodlivý efekt ako deflácia, ale veľa ľudí hovorí, že by sme sa jej mali vyvarovať, pretože je nebezpečne blízko deflácie. Vzhľadom k pocitu, že aj prepadnutie sa do veľmi slabej deflácie môže viesť ku katastrofickej špirále, títo odborníci tvrdia, že inflácia by mala byť minimálne 2 %, alebo vyššia.
Autor komentárov pre Bloomberg, v Londýne pracujúci Simon Kennedy, cituje ľudí, ktorí pracujú na vysokých miestach vo finančných inštitúciách a ponúkajú nové argumenty prečo je "lowflace", teda nízka inflácia hrozbou sama o sebe. Tí čo zápasia s vysokým dlhom, vítajú vysokú infláciu. Matematika je jednoduchá. Tým že klesá cena peňazí, inflácia pomáha dlžníkom na úkor sporiteľov. Tým že splácajú dlh peniazmi nižšej hodnoty, dlžníci tým čiastočne bankrotujú, aj keď zaplatia nakoniec celú dlžnú sumu. Najväčší dlžníci v Európe sú vysoko zadlžené vlády a finančný sektor. Malo by nás teda prekvapovať, že práve oni najviac obhajujú infláciu? Autor článku pripúšťa, že vyššia inflácia pomôže týmto skupinám zvládnuť svoje dlhy a v prípade finančného sektora aj zisk z vyšších úrokov pri pôžičkách, ktoré kvantitatívne uvoľňovanie povzbudí.
Na druhej strane barikády sme my spotrebitelia, ktorí chceme nižšie ceny a vyššie úroky na svoje peniaze uložené v bankách. Táto kombinácia by mala viesť k vyššej životnej úrovni pre tých, čo tvrdo pracovali a celý život sporili, aby si mohli neskôr užívať plody svojej práce. Ale o tejto skupine sa nehovorí a tak poznáme len jednu stranu príbehu.
Vyššia inflácia dáva podnikateľom väčšiu flexibilitu na to, aby si udržali zamestnancov v časoch slabého rastu. Argument je, že ak zisky z predajov klesnú, firmy nebudú schopné znížiť mzdy a namiesto toho začnú prepúšťať, aby si udržali svoju ziskovosť. Ale toto je pravda len v prípadoch kde sú silné odbory, inde namiesto prepúšťania môžu ísť s výplatou dolu. Navyše ak ceny spotrebiteľského tovaru klesajú, reálne mzdy vo výsledku ani nemusia poklesnúť.
Ale ak mzdy nemôžu byť legálne zredukované, ako v prípade kolektívnej zmluvy, alebo minimálnej mzdy, prepúšťanie je často pre zamestnávateľa jediná možnosť ako udržať výdavky na rozumnej úrovni oproti príjmom. Avšak inflácia umožňuje zamestnávateľom obchádzať tieto prekážky. V inflačnom prostredí vyššie ceny kompenzujú klesajúci predaj. Zvýšený príjem umožňuje zamestnávateľom držať nominálne mzdy stabilné, dokonca, aj keď hrubé množstvo tovaru a služieb, čo predávajú, poklesne. Keď inflácia stúpne, vysoko kvalifikovaní pracovníci často budú požadovať a aj dostanú vyšší príjem. Ale nízko kvalifikovaní pracovníci, čo nemajú takú vyjednávaciu silu, na to v konečnom dôsledku doplatia.
Inými slovami, politici uzákonia vysoké minimálne mzdy, aby vyhoveli voličom, ale potom sa spoliehajú na infláciu, aby znížila reálne ceny práce a tým zabránila nezamestnanosti, ktorá by inak vznikla. Takže vláda otvorene rozdáva jednou rukou a tajne berie tou druhou. Pracovníci volia politikov, čo sľubujú vyššie mzdy, ale rovnakí politici vytvárajú infláciu, ktorá neguje reálnu hodnotu zvýšenej mzdy. Ale zatiaľ čo si vláda prisvojuje zásluhy za to prvé, nikdy neprizná zodpovednosť za to druhé.
Rovnaká analýza platí pre odbory. Na základe politickej protekcie, garantovanej spriatelenými politikmi, dokážu odbory neraz zabezpečiť nerealistické zvyšovanie miezd pre svojich členov. Ale rovnakí politici potom pracujú na tom, aby zredukovali tieto reálne mzdy a zachránili zamestnávateľa pred krachom.
Komentátor Bloombergu tvrdí, že vlády potrebujú infláciu, aby zachránili samých seba od chybných politických rozhodnutí, ktoré urobili a zabezpečili si hlasy. Ale dve chyby napáchanú škodu nedokážu nikdy nenapraviť. Správnu politikou by bolo mať vyrovnané rozpočty a nevytvárať dlhy, ktoré môžu byť splatené iba za pomoci inflácie. Čo sa týka pracovného práva, lepšou politikou by bolo zrušiť minimálnu mzdu a špeciálne privilégiá garantované odbormi, skôr ako vytvárať infláciu aby zabránila škodám spôsobeným týmito politikami.
Dávajme si preto pozor pred jednostrannými varovaniami o nebezpečenstve menom lowflace. Ide o snahu všetkých presvedčiť, že to, čo je zlé, je vlastne dobré. A nedostatok kritického myslenia v médiách dáva tejto propagande slušnú šancu na úspech.
Autorom je Peter Schiff, obchodník, investičný maklér, generálny riaditeľ a hlavný globálny stratég Euro Pacific Capital Inc.
