Sporné regulačné opatrenia: Prečo rastúci vplyv štátu ničí finančný sektor

, The Economist Foto:SITA

Od okamihu, kedy v roku 2008 skrachovala investičná banka Lehman Brothers, vo svojej dobe štvrtá najväčšia v USA, investori pravidelne upozorňujú na to, že by mali byť regulačné úrady v záujme posilnenia stability finančného sektora oveľa aktívnejšie. V skutočnosti sú ale prísnejšie regulačné opatrenia a silnejúci dohľad štátov nad bankami veľkým problémom, ktorý nemá s posilňovaním ich stability nič spoločné.

Bývalý dlhoročný šéfredaktor časopisu The Economist a známy anglický bankár Walter Bagehot v roku 1856 napísal, že za vznik všetkých finančných kríz môže takzvaný "slepý kapitál". Tým sú podľa neho peniaze, ktoré investori prostredníctvom bánk alokujú bez ohľadu na riziká, ktoré sú s kapitálovými trhmi spojené. Bagehot pred viac ako 150 rokmi tvrdil, že sú "slepé investičné prostriedky" pre trhy veľkým rizikom, pretože ich investori v prípade nepriaznivej ekonomickej situácie z bánk rýchlo sťahujú, čím silne destabilizujú celý finančný sektor.

Draho vykúpený pocit bezpečia

V snahe o nájdenie riešenia na posilnenie stability finančného sektora Bagehot prišiel s návrhom, aby sa počas finančných kríz centrálne banky zaručili za aktivity jednotlivých finančných ústavov, a bránili tak rýchlemu odlivu kapitálu z trhov. Ako sa však neskôr ukázalo, výsledok tejto praktiky bol, a stále je, prinajmenšom sporný. Banky aj individuálni investori totiž s vedomím, že sa s ich financiami vloženými aj do sebehorších aktív počas krízy nemôže prakticky nič stať, začali riskovať ešte viac.

O tom, že je pre finančný sektor štátna "podpora" súkromných bánk dvojsečnou zbraňou, sa investori mohli presvedčiť už nespočetnekrát, naposledy v rokoch 2007 a ​​2008, kedy praskla obria hypotekárna bublina. Bankári, ktorí sa do tej doby na trhoch správali ako neohrození superhrdinovia, jednoducho vo chvíli, keď sa ukázalo, že už situáciu nedokážu sami riešiť, zaklopali na dvere amerických politikov, ktorí následne bez mihnutia oka vystavili konečný účet za záchranu bánk daňovým poplatníkom. Americkí aj európski zákonodarcovia však stále veria, že cesta prísnej regulácie a národných garancií je najlepším možným riešením, a tak zavádzajú stále nové opatrenia, ktoré majú stabilitu finančného sektora podporiť.

Zodpovednosť namiesto regulácie

Príkladom nejednoznačného vplyvu regulácie a vplyvu štátu na finančný sektor je poistenie bankových vkladov. Ešte v roku 1934 boli v amerických bankách poistené vklady do maximálnej výšky 2500 dolárov, dnes je táto hranica 250 tisíc dolárov. V Európskej únii je horná hranica ochrany vkladov stanovená na 100 tisíc eur.

Čo je zlé na tom, že sa politici snažia zabezpečiť, aby boli peniaze klientov bánk v bezpečí? Vôbec nič, pokiaľ však jediným výsledkom takéhoto opatrenia nie je to, že ľudia rezignujú na výber banky na základe jej kapitálovej vybavenosti a obchodnej stratégie. Zásadným problémom ochrany vkladov je to, že ľudia s vedomím, že sa s ich úsporami nemôže nič stať, bankám bez rozmyslu poskytujú prostriedky na rizikové obchodovanie, ktoré je zase spätne prostredníctvom regulátorov a centrálnych bánk "kryté" peniazmi daňových poplatníkov.

Ako z tohto začarovaného kruhu von? Predovšetkým by jednotlivé štáty mali začať znižovať hranicu ochrany vkladov v bankách. Jedine tak možno vytvoriť prostredie, v ktorom sa ľudia budú rozhodovať, komu svoje peniaze zveria, a začnú sa vyhýbať rizikovým finančným ústavom so zlou kapitálovou vybavenosťou. Možno navyše očakávať, že ak by bol strop pre poistenie bankových vkladov výrazne znížený, začali by sa oveľa zodpovednejšie správať aj samotné banky, ktoré by nakoniec v rámci boja o klientov dobrovoľne pristúpili aj k zlepšovaniu svojej kapitálovej vybavenosti.

A nemuselo by zostať len pri poistení bankových vkladov. Podľa niektorých ekonómov by k úplnej stabilizácii finančného sektora došlo len vtedy, ak by sa zrušili všetky regulácie a banky by sa o seba a peniaze svojich klientov museli postarať úplne sami.
 

Súvisiace články

Aktuálne správy