oPeniazoch.sk, the week Foto:SITA
Za posledných sto rokov bolo na ekonomické problémy jediné riešenie. Stabilný rast. Ale ako sa budú dať riešiť podobné problémy v blízkej budúcnosti, ak vidíme ako rast spomaľuje?
My, ľudia žijúci v súčasnosti, máme v niektorých ohľadoch dosť veľké šťastie. Patríme k najšťastnejšej generácii ľudstva, táto éra totiž ponúka najrýchlejší hospodársky rast a pohodlné životné podmienky. Globálny hospodársky rast za prvých tisíc rokov nášho letopočtu dosiahol v priemere len niekoľko desatín percenta ročne. V roku 1800 to už bolo v priemere okolo jedného percenta, ale teraz, v druhej polovici 20. storočia do roku 2012 dosiahlo ročné tempo rastu hodnotu blízku štyrom percentám. Vzdelaná pracovná sila, veľký populačný boom, technologický pokrok a zásoby fosílnych palív boli kľúčovými komponentmi rastu, zodpovedali za zvýšenie životnej úrovne v mnohých krajinách magickou rýchlosťou. Jediný problém je, že starý model je neudržateľný. Mnohí ekonómovia sú presvedčení o tom, že v nadchádzajúcich desaťročiach, dokonca storočiach už bude rast oveľa, ale oveľa pomalší.
Robert J. Gordon tvrdí, že rýchly rast, ktorý dnes berieme za samozrejmosť, pravdepodobne výrazne spomalí najmä kvôli znižovaniu výnosov z technologickej sféry. Rozvinuté krajiny už obrali nízko visiace ovocie technologického pokroku a budúce inovácie už bude produkovať oveľa menšie rast.
Steven King, hlavný ekonóm HSBC, má podobný názor. Podľa neho hlavným dôvodom pre stagnáciu je, že vývoj v priemyselnom svete sa už opakovať nebude. Rovnako poukazuje na rastúce nerovnosti, čo viedlo k stagnácii strednej triedy, ktorá mala ťahať budúci rast. V dôsledku týchto trendov predpovedá priemerný ročný rast v 21. storočí pod jedným percentom.
Potom je tu boj proti globálnemu otepľovaniu a jeho vplyv na celosvetovú ekonomiku. Dosiahnutie dohovoreného cieľa pri znižovaní emisií skleníkových plynov bude vyžadovať značné spomalenie rastu, predovšetkým v Spojených štátoch a Číne. Údajne neexistuje žiadne politicky priechodné riešenie problému zmeny klímy, pokiaľ USA a Čína neuznajú prepojenie medzi obmedzením emisií a obmedzením rastu.
Čoraz viac ekonómov, medzi nimi známe mená ako Kenneth Rogoff a Thomas Piketty si myslí, že ľudstvo si svoj arzenál potrebných katalyzátorov minulo. Všetok padol pre rast počas minulého storočia, a nový nikde na obzore zatiaľ nevidieť. Ak je toto pravda, potom by bolo naivné očakávať, že v najbližších niekoľkých rokoch či desaťročiach sa priemerné ročné tempo rastu vráti na súčasné 4 percentá. Ešte šťastie, že svetová ekonomika je v súčasnosti schopná aj bez ďalšieho masívneho rastu vyprodukovať toľko hodnoty, čo by mohlo postačiť aj pre budúce generácie. Jediný problém je, že vytvorené hodnoty sú veľmi nerovnomerne rozdelené, a to nielen medzi národmi, ale aj v rámci krajín.
Kým bol potrebný rast, bolo jedno aký ekonomický problém vznikol. Či už dlh, recesia, banková kríza, systém pomaly vyrástol z týchto problémov. Čo ale v prípade budúcnosti, kedy hrozia komplikácie v rozvinutom svete, ako je zvyšujúca sa nerovnosť príjmov, starnutie obyvateľstva a neisté vyhliadky na odchod do dôchodku? Čo pomôže ak nebude rast?
Ekonómovia vidia riešenie v aktívnejšom prerozdeľovaní. Ľudstvo produkuje veľké množstvo hodnôt. Ak nie je schopné produkovať viac, potom je logické, že stredná trieda a horšie zarábajúci musia dostať viac než doteraz. Čiže príjmy by sa mali dôslednejšie prerozdeľovať, samozrejme, na úkor bohatých.
V súvislosti s týmto príbehom ostávajú nezodpovedané dve zásadné otázky. Bude skutočne tempo rastu globálnej ekonomiky postupne utlmované? Bolo by ochotné politické vedenie krajiny pristúpiť k rozsiahlejšiemu prerozdeľovaniu? Thomas Piketty vo svojej chystanej knihe Capital predpovedá, že rast do konca 21. storočia spomalí na 1 až 2 percentá, čo je úroveň 19. storočia. Tento trend bude sprevádzaný vyššími výnosmi kapitálu a nižšou mzdou za prácu, čím sa nožnice nerovnosti roztvoria na maximum. Žiaľ, povojnový ekonomický model už nie je udržateľný a ani účinný. Musíme ho zmeniť.
