oPeniazoch.sk, Vox Foto:TASR;SITA
Bolo by pre nás spotrebiteľov výhodné ak by určité verejné služby, ako je pošta, alebo MHD neboli v rukách štátu, ale prevádzkovali by ich súkromné spoločnosti?
Miera úlohy vlády v ekonomike predstavuje večnú dilemu. Ktoré služby má poskytovať štát a ktoré súkromný sektor? Bolo by pre nás lepšie, ak by napríklad farmaceutický výskum mohol robiť výhradne štátny monopol? Bolo by výhodnejšie ak by poštové služby a hromadná doprava nebola v rukách štátu, ale prevádzkovali by ju súkromné spoločnosti? Problém číslo jedna v týchto otázkach zostáva, ako by sa zmenila v týchto službách cena a kvalita, čo sú pre spotrebiteľa dva najdôležitejšie parametre.
Dvaja ekonómovia, Emmanuelle Auriol a Pierre M. Picard, vo svojej analýze dospeli k záveru, že v rozvinutých ekonomikách sú len dva prípady, kedy to stojí za to, aby sa niektorých verejných služieb štát „zbavil“. Treba zdôrazniť, že predmetom ich práce nebola privatizácia, ale outsourcing. To znamená, že štát za určitý ročný poplatok prenechá dlhodobo prevádzkovanie niektorej verejnej služby súkromným investorom. Potom investor spravuje danú službu, je povinný znášať náklady, zostávajú mu výnosy, rozhoduje o investíciách. Stále však zostáva v zmluvnom vzťahu so štátom. Štát sa v tomto prípade snaží upravovať ceny a regulovať množstvo služby prostredníctvom podpory cez rôzne granty a zmluvy.
Dvojica ekonómov vychádza zo stavu, kedy otázka, kto vybuduje a bude prevádzkovať základnú infraštruktúru, je už vyriešená. Prvým prípadom, kedy by sa štátu oplatilo vzdať sa monopolov sú priemyselné odvetvia, ktoré vyžadujú rozsiahly výskum a vývoj spolu s (rizikovými) investíciami. Ideálnym predstaviteľom tejto skupiny je farmaceutický priemysel. V tomto odvetví podľa ekonómov štát nemá miesto. Túto oblasť môže pokojne zveriť do súkromných rúk s tým, že cez zmluvy dokáže regulovať ceny aj množstvá. V praktickom živote by to malo vyzerať tak, že súkromné farmaceutické spoločnosti vyvinú superdrahé lieky a štát im cez dotácie upraví ceny na prijateľné.
Druhou skupinou, čo je častejší prípad outsourcingu, sú odvetvia s nízkou profitabilitou. Typickým príkladom je verejná doprava a poštové služby, kde v prípade, že ich štát vydeleguje na súkromných investorov, prúdi sem viac investícií a služby sa ponúkajú nielen na vyššej technologickej úrovni, ale aj efektívnejšie. Navyše v prípade, že štát dokáže zabezpečiť aj potrebnú podporu, sa toho dá dosiahnuť pri nižších nákladoch na prevádzku. Dobrým príkladom je poštová služba ponúkaná na francúzskom vidieku, alebo vo Švédsku aj na čerpacích staniciach, alebo v menších obchodoch. Podobne hromadná doprava presunutá do autoparku miestnej taxislužby v Kanade a vo Švajčiarsku. Takéto príklady outsourcingu su prospešné pre každú stranu. Spotrebitelia dostanú službu na primeranej úrovni za prijateľnú cenu, súkromný sektor sa dostane k príjmom a štát sa za cenu určitej podpory zbaví niektorých verejných služieb, no bude aj naďalej zodpovedať za ich účinné fungovanie.
Aj v rozvojových krajinách, kam patrí aj väčšina afrických štátov, sa podľa ekonómov oplatí dať základnú infraštruktúru a cestnú sieť prevádzkovať súkromnému sektoru. Tie si síce určite nahodia vysokú cenu, ale aj to bude oveľa lepšie, ako nič. Štát totiž v týchto krajinách nemá peniaze na prevádzkovanie verejných služieb na žiadnej úrovni.
