Sme ľavicová krajina. Tak sa dajú v skratke zhrnúť výsledky včerajších parlamentných volieb. Počas najbližších štyroch rokov sa žiadne reformné snahy nedajú čakať.
Voľby dopadli približne tak, ako sa očakávalo. Víťazstvo nakoniec pred Progresívnym Slovenskom ukoristil Smer Roberta Fica a vyhral už svoje piate voľby. Naopak do parlamentu sa nedostal Boris Kollár ani fašisti z Republiky či bývalý predseda vlády Eduard Heger. S odretými ušami dosiahli tesne nad päť percent liberáli zo Slobody a solidarity.
Na prvých troch miestach sa tak umiestnili ľavicové strany, z toho dve otvorene socialistické. Trhová ekonomika dostala od slovenských voličov necelých šesť percent a poriadne na frak.
Kto dá viac
Čo z výsledkov volieb vyplýva? Po prvé to, že na Slovensku jednoducho nie je záujem o ekonomické reformy a pružné podnikateľské prostredie. Potvrdzujeme to každé štyri roky.
Hospodárske témy od inflácie cez ceny energií pritom rezonovali naprieč celou predvolebnou kampaňou. Ústrednou ekonomickou témou tejto kampane bolo, ktorá zo strán dokáže sľúbiť viac sociálnych balíčkov a vlakov či obedov zadarmo. To však našu ekonomiku a životnú úroveň ďalej neposunie.
Na doháňanie vyspelých štátov potrebujeme úplne iný koktejl opatrení a politík. Pružné a predvídateľné podnikateľské prostredie, štíhly štát, ktorý nehádže polená pod nohy ľuďom, ktorí tu tvoria hodnoty, otvorený zahraničný obchod a minimum administratívnych prekážok pre podnikanie sú dobrým začiatkom. Ak by sme k tomu pridali nižšie daňové zaťaženie a menej sociálnych dávok, Slovensko by bolo na najlepšej ceste dostať sa medzi najbohatšie krajiny sveta.
Tatranský tiger len spomienkou
Namiesto trhovej ekonomiky sme sa vybrali presne opačným smerom. Namiesto otvárania ekonomiky hrozí zoštátňovanie podnikov, namiesto flexibilných foriem práce bude pre zamestnávateľov ešte drahšie a náročnejšie dať ľuďom prácu a namiesto rozkvetu podnikania sa môžeme tešiť na vyššie dane a masívny rast verejného dlhu. S bombastickými sociálnymi programami strán šetrenie a sekanie verejných výdavkov vyzerá veľmi nepravdepodobne.
Ani počas nasledujúcich štyroch rokov sa tak nevrátime na vlnu dobiehania západných krajín a Tatranský tiger spred dvadsiatich rokov je už len matnou spomienkou. V najbližšom čase pritom svetovej ekonomike hrozí prepad, keď sú úrokové sadzby na najvyšších úrovniach za posledných pätnásť rokov. Pokiaľ víťazné strany skutočne naplnia svoje ekonomické programy a doprava bude zadarmo, kľúčové podniky prejdú do správy štátu a so štátnymi príspevkami sa roztrhne vrece, nečaká nás počas najbližšej krízy nič dobré.
